ZELENÁ SOM, ZELENÁ

...ako tá lúka, na ktorej Eva Kostolányiová spievala "až bude pokosená tráva, málokto takej odoláva" - a áno, už viem, že vôňu lásky tráva máva... Alebo ako mi povedala Kráľovná, sledujúc počas veľkonočných sviatkov každoročne vysielajúcu Annu zo Zeleného domu, pripomínam jej ju práve ja. To mi polichotilo a potešilo ma. Preto, že Annu zo Zeleného domu som hltala, nielen filmovú, ale aj tú knižnú - najviac časť v Redmonde. Hoci viac sa mi hodí akurát tá časť, v ktorej si chcela zafarbiť mrkvové vlasy na havranie. Aj ja už som skúšala všeličo, od odtieňa tmavej čokolády po hnedoryšavý, až som sa vymývala do blond - aj vďaka silným slnečným lúčom, a skončila som pri zlatohnedej. A presne tak ako Anna - i ja by som sa najradšej zahrabala pod perinu a nadávala na svet, že nie je spravodlivý, pretože moja farba nebola nikdy vábna, už na základnej som si pripadala ako myší kožúšok. A ešte keď mi babka povie, že nemám trepať, veď mám super farbu, jedinečnú po nej. Áno, tak v tom momente ostávam ticho a zdržiavam sa komentára, aby sa neurazila, nech ju nesklamem, že veru aj jej farba je nič moc - ale má to výhodu, že nevidieť šediny ani po sedemdesiatpäťke (tak teda, mám takým génom nakoniec poďakovať?). Anna si zafarbila vlasy a namiesto havranej to bola zelená, musela si vlasy ostrihať - nemala uveriť len tak nejakému podomovému predavačovi (či predavačke? Už si presne nespomínam). Keď som aj mame povedala, že sa mi v zrkadle moje vlasy javia zelené, vysmiala sa mi, že sa mi tam možno láme svetlo zo slnečných okuliarov. Upokojila ma, ostatne, zelená je moja farba, veď viac-menej ani inú nenosím a o to je to potom horšie sa zladiť. Aj dnes večer sedím pred šatníkom, čo zajtra na seba. Uvítame deti do života, malých Púchovčanov, chceme sa zladiť. Objednávala som si šaty na pohreby - morbídne, tak som si objednala aj overaly, na sobáše a iné ZPOZácke akcie. Jeden biely a jeden zelený, bez toho by to už asi nešlo. Domnievala som sa, že pôjdem v zelenom, ale nepočítala som s tým, že ladíme - a zelenou ja neladím. Je to akási špecifická farba, nenosí ju každý a nie je základom šatníka, síce je to základná prírodná farba. Možno keby som zmiešala niečo modré a žlté (farby mesta, aké súvzťažné), tak by som sa naklonila k väčšine outfitov. Leda že na maliarskom plátne...

Takže nič, zelená ide bokom, aj so svojou vlnovou dĺžkou 520 - 570 nm. Je to ozaj komplikácia, keď aj väčšinu šiat mám v tej farbe a to potom musím zvážiť, na aké príležitosti si túto farbu dovoliť môžem, a kde ju radšej vynechať. Mohla by som však naivne povedať, že ma tá zelená prenasleduje - aj tohtoročný Měsíc autorského čtení zvolil zelenú za svoju farbu. Hosťami sú Maďari, a možno som aj niekedy bola Maďarka, v Budapešti sa mi páčilo viac ako v Prahe, nevadila mi tá "spodina, špina" ako ju nazvali moje spolucestovateľky. Asi by to aj sedelo, lebo niekedy som naozaj ako taká "Maďarka", možno aj teraz, pretože som chcela oslím mostíkom nadviazať na to, že ja mám skutočne zelené vlasy! Tak teda - Sedela som u kaderníčky, brala prameň po prameni, odstrihla koľko som chcela a potom som jej ukázala obrázok farby "takú chcem" a hotovo. A ako tak naberala znova tie vlasy, otáčala si ich do svetla a iba krútila hlavou, nič nepovedala. Keď už som čakala polhodinu s natretou hlavou, potom mi ju zmyla a ja som si spôsobila v tom super kaderníckom umývadle kŕč v krku, vysušila, vyfúkala a zalakovala mi to, nech aspoň v piatok do práce vyzerám súco, odporučila mi prísť ešte aspoň zo trikrát. Obávam sa však, že to nemyslela za účelom dobrého zárobku, ale kvôli holému faktu - "máte ozaj divné vlasy, taký netypický pigment, ony sú akési do zelena. Ešte to párkrát pretrieme, ako to zareaguje, ale keď nijako, potom už s tým ani ja nič neurobím." Zaplatila som, poďakovala a objednala si ďalší termín. Odchádzala som s pocitom, že ak sa má niečo diať, tak teraz, alebo v najbližších dvoch týždňoch, inak budem v ostatné udalosti na fotkách zelená ako žaba. Stačí, že mi neprekrvuje a studené nohy a ruky mám aj v tridsiatkach.

Na dôvažok, sedeli sme dnes s mamou, jej kamarátkou a dcérou na letnej terase kaviarne, keď sa na mňa zahľadela a skonštatovala, že aký mám pekný zostrih, len mi to ide akosi do zelena. Ale aspoň ladím, s oboma okuliarmi. Tak teraz už naozaj neviem, či som si tú zeleň na hlave spôsobila svojou zaujatosťou voči zelenej farbe v akomkoľvek slova zmysle, alebo je to krutá pravda. Môže ma, čiastočne, ukľudňovať význam zelenej farby, ktorá upokojuje a pôsobí harmonicky. A to napriek tomu, že moje vlasy pôsobia disharmonicky. Ale vtedy, v ten letný deň, kedy som mala na sebe zelené šaty, okuliare i náušnice, to naopak pôsobilo celkom harmonicky. Prišiel za mnou, ako v tie predošlé dni, a povedal mi, že ladím šaty s okuliarmi, že zelenú musím mať isto veľmi rada. A to si ešte nevidel tie náušnice pod vlasmi, vravím si. Disponoval dávkou trpezlivosti, nakoniec som sa nechala ukecať na rande. Tam som sa teda nezladila, mala som čierne šaty a zlaté baleríny - a ešteže, pretože ma zaviedol na strechu starej vodárne, odkiaľ sme síce mali úžasný výhľad na Púchov, obklopení zeleňou, ale i tak to nebolo ono, boli sme mládežníci. Pred pár mesiacmi, keď už som dospela, mala som na sebe zelené šaty, išla som zo svadby, on rovnaký odtieň trička, a to bolo asi to posledné nadšenie i prekvapenie z toho, že sme sa zase raz a naposledy zladili.

Tak mi napadá, že asi bude veľmi náročné vybrať si aj nový (zase zelený?) rámik na okuliare. Slnečné okuliare si šanujem, nosím ich ako čelenku a občas mi padnú aj na tie dioptrické, keď už nechcem žmúriť do otvoreného sveta. Na zajtra som si ale radšej vybrala biely overal. Nech pre istotu tak okato neladím sama so sebou, ale niekedy aj s väčšinou.