TETOČKA BÁBOVEČKA

Ráno mi zavolala teta, že sadá na autobus a mám ju prísť počkať na autobusovú zastávku. Prízvukovala mi, aby som bola presná, pretože ona sa ponáhľa k lekárovi a z cezpoľnej prepravy potom presadá na mestskú linku do nemocnice. A dôvod? Večer piekla, jej vychytenú a nami milovanú, škoricovo-jablkovo-orechovú bábovku. Jej chuť je neodolateľná, vôbec netreba pridávať veľa cukru, ba naopak, do cesta pridáva nastrúhané jablká, poriadne premieša, pridá škoricu a za niekoľko veľkých lyžíc pomletých orechov. Dokopy to pridáva na luxuse vianočnej vône celoročne, aj napriek tomu, že je práve v ten deň slnečno a teplo. Podstatné však je, že bábovka je hlavne pre môjho brata, ktorý si ju vraj vyžiadal, pretože potrebuje nejakú desiatu do balíčka na školský výlet, do vlaku. Takže idem počkať tetu s bábovčičkou, ktorá je pre brata, a vlastne mi absolútne nemusí vadiť, že zajtra mám skúšku z češtiny. Iba žeby... Čakala som na tetu hodnú chvíľu, keď som jej volala, nedvíhala mi mobil - klasika, už slabšie počuje a ak ho má na dne tašky, tak je to zbytočné. Musela som tiež myslieť na to, že jej v poslednom čase trochu "blbne" a preto jej to nemôžem nechať dlho vyzváňať, aby sa jej nevybil - niekoľkokrát sa totiž už stalo, že to zdvihla a naraz sa hovor prerušil, pretože sa mobil rozhodol eksnúť aj napriek stopercentnej baterke. Nuž, čo už. O desať minút neskôr vystúpila z autobusu, ale nie na zastávke, kde som ju čakala. Zavolala mi len, v dobrej vôli, že keďže išla neskorším autobusom do mesta, rovno sa odviezla k nemocnici a tam mám prísť za ňou. A položila. V tej chvíli už vo mne kypelo, pretože k nemocnici mi nešiel nijaký autobus a tak pekne, pešibusom, ďalšia polhodina naviac. Keďže som nevenovala pozornosť tomu, kto je jej obvodný lekár, volala som jej znova. Zdvihla mi to a vraví mi "sedím v čakárni" a vypla ma. Volala som teda znova. Volanie už sa ale neuskutočnilo, rovno ma to preplo do odkazovej schránky. Neostávalo iné, iba zistiť od babky, ktože je tetin doktor. Ďalší telefonát, že mám vybehnúť na štvrté poschodie, a keď nebude tam, tak bude na šiestom na ortopédii. Dvakrát som s vyplazeným jazykom prešla obe poschodia, vypytovala sa čakajúcich, či tam nesedela pani s paličkou k chôdzi a koženou kabelou cez rameno. Nikto nič nezaznamenal, nepamätali si, alebo vraj nachvíľu zaspali, kým sestrička nevolala ďalšieho do ordinácie. Začala som si uvedomovať vážnosť, ba až tragikomickosť, eskalujúcej situácie. Tety nebolo. Vytočilo som tatovo číslo a povolala ho cez už tak prehriaty mobil z toľkého vyvolávania, aby po mňa prišiel do nemocnice a ideme ju hľadať. Mesto nie je až také veľké a niekde už ju hádam nájdeme, včera večer spomínala, že by z nemocnice chcela ísť ešte na nákup do supermarketu pri tržnici. Zaparkovali sme tam, rozdelili sa, ale nebola ani na trhu, ani v supermarkete. Čas ukazoval takmer dvanásť, napadlo mi, že v tomto čase odchádza od pošty cezpoľný autobus do Mestečka. Poď nás rovno na zastávku, či tam náhodou nebude. Autobus už tam parkoval, postupne sa husací rad skracoval a my sme v ňom hľadali tvár našej tetočky. A tu zrazu, niekto vyklopkával na okno autobusu. Teta! A ešte sa doširoka usmievala a ukazovala nám, aby sme za ňou išli do autobusu. Tata skoro vystrelo, od jedu. Založil ruky v bok a kázal mi, aby som jej ukázala, že nech ide ona za nami. Nedbala. Pobrala saky-paky a vystúpila z autobusu, ešte ponúkala komusi svoj lístok. Mobil sa jej, pravdaže, vybil a ona teda išla peši. Tato ju ihneď zjazdil, či tam nemohla chvíľu počkať, kým by som jej prišla naproti, ako sme boli dohodnuté. Vraj sa rýchlo vybavila a už sa jej nechcelo sedieť na tvrdej nemocničnej lavici. Naložili sme ju aj s igelitkami do auta, bábovku mi zaraz podala, aby na ňu nezabudla. Medzitým mi vyzváňal mobil, všetci rodinní príslušníci boli zvedaví, či už sme tetočku našli. A tá sa smiala, na plné kolo, od srdca. Že nám to dnešné dopoludnie spestrila. A aby sme ostali na obed - ráno si uvarila a popučila zemiaky, do ktorých vysypala zvyšok polohrubej múky, a už to iba zamiesiť, na zemiakové pagáče, poobracané na suchej panvici. Rozosmiala som sa. A tato na mňa v spätnom zrkadle zazrel pohľadom, ktorý znamenal, že si myslí "čo sa smeješ ako sprostý pagáču".