TETA DISPONENTKA

Odkedy už tu nie je dedko, ktorý s tetou - svojou milovanou staršou sestrou - chodieval po všetkých nákupoch, úradoch či lekároch - sme tu my s Oliverom, ktorí si požičiame kľúče od auta, zaradíme jednotku a vyberieme sa po ňu, už čakajúcu pred garážou ich skromnej bytovky. Je piatok, automaticky blázinec na všetkých fakultatívnych miestach v meste, i na dedine. Predovšetkým majú pred bytovkou namrznuté, totálne koľaje, z ktorých keď vybočíme, hodí nás to naspäť, alebo najskôr zapadneme. Ako v živote - treba sa držať pevného smeru. Tak teda, keď sa konečne dostaneme po šmykľavej dráhe k tetinej garáži, nasadne, všetky kapsy aj s vychádzkovou palicou hodí na mňa na zadné sedačky a môžeme vyraziť. Dnešné obchôdzky začínajú v banke na pošte. Teta ako disponentka ich spoločného, bytovkového účtu, ide riešiť problém s nechodiacimi výpismi z účtu. Prichádzame na poštu a Oliver sa tety pýta, či má občiansky. Dnes nemá svoj deň, budiž odpustené, ale nepočuje nás, načo po prejdení dverami na pošte sa na nás obracia so slovami "Dúfam, že odo mňa nebudú chcieť občiansky, mám ho v aute, v kapse." Chytili sme sa za čelo a opýtali sa jej, prečo si ho nevzala. Vraj sa jej nechcelo ťahať kapsu, veď číslo občianskeho má v peňaženke, to im musí stačiť. Po tom, ako sa pred nami vybaví staršia pani, ktorá taktiež prišla riešiť svoj bankový účet, na ktorom mala tritisícosemsto eur a stále nerozumela, na akom novom čísle účtu ich teraz bude mať, prichádzame na rad my. Usmievame sa na pani za prepážkou, oznamujúc jej zámer našej prítomnosti. Pani za prepážkou si ako prvé vypýtala občiansky preukaz. Ten teta samozrejme nemala. Má iba číslo. Lenže to, pochopiteľne, nestačilo, bolo treba legitimizovať sa fotkou. Teta teda navrhla, že jej ukáže zdravotný preukaz. Ani ten však nebol dostatočným dôkazom, veď bol bez fotky. Keď už pani z banky videla, že teta dnes zjavne chápe pomalšie alebo vôbec, iba si povzdychla, že teda na svoje triko - keďže je monitorovaná priemyselnou kamerou - jej spraví, čo potrebuje, v rámci istých možností, a opýtala sa jej "A za aké obdobie to potrebujete?" "No, za minulý rok." "Celý?" "Aj môžete." Keď už pani stála pri kopírke, teta sa nestačila čudovať, načo to vypľúva toľko papierov. Veď ona nepotrebuje výpisy za celý kalendárny rok, stačí jej od júna do decembra, do mája ešte má. Boli by sme sa v zadku videli, pani už zjavne dochádzali nervy. Ale teda, nič nepovedala, stačil výraz v tvári. Napokon jej pani podala papiere k podpisu, o prevedení danej akcie, akurát, že na mieste podpisu bolo meno Emília D., teda suseda, na ktorú je účet napísaný. Oliver jej pichol prstom do papiera, aby si všimla danú nezrovnalosť. Ibaže, ona si to ani cez okuliare nevšimla, a vzhľadom na to, že už jej pravou rukou trasie, podpísala sa značne neidentifikovateľne, ani Anna, ani Emília. Vlnovka, čo zabezpečí všetko, čo obyvatelia jej bytovky potrebujú teda absolútne, bezvýhradne postačila. Odšuchtali sme sa k autu, tetu naložili naspäť na miesto spolujazdca a vyrazili do Kauflandu na zlacnený cukor, a to sa bude hodiť, lebo už robí zásoby na pečenie na Veľkú noc. Pri parkovaní nám prízvukovala, aby sme ju nezabudli zamknúť, nech nám ju neukradnú. Tak preistotu. Aj keď teraz už občiansky pri sebe mala, aj s fotkou, červená knižka z čias minulých, v ktorej má razítko doživotnej platnosti. A svoj identifikovateľný podpis.