TAK ČO TEDA?

Pôvodne som chcela napísať niečo špeciálne. Niečo, čím by som vyrazila dych sama sebe. Ale nenapísala som. Nevyrazila som si dych. Hoci som s tým všetkým strávila veľa času. Hold, asi som nepoučiteľná. Alebo? Uvidí sa o mesiac na obhajobe.

Nenapísala som preto nič špeciálne ani teraz, keď sedím, žujem jednu žuvačku za druhou a snažím sa niečo vymyslieť. Myšlienky mi lietajú tu a tam. Zostáva už len pár týždňov a potom je tu ďalší veľký krok. Sypem si popol na hlavu, že neviem premýšľať, písať, žiť, milovať... Dovtedy narobím určite ešte viac ako desaťtisíc krokov, zabehnem zopár desiatok kilometrov, vysmrkám niekoľko desiatok balení vreckoviek. A verím, že potom už napíšem niečo konštruktívne. A vymodelujem si i ja svoj svet. Vypadnem z tejto bubliny a budem vedieť, čo mám robiť. Lebo tak som si to myslela, keď som mala desať - že ako dospelá budem vedieť, čo mám robiť. Nie, neviem to a stále sa to učím. Alebo ma to učí svet okolo, život mi to prináša. Chcela som nosiť topánky na vysokom podpätku, keď už mi ani májový dážď do výšky nepomohol. Smola, pre moje narastajúce haluxy som ich odložila hneď v prvom ročníku na vysokej. Myslela som si tiež, že budem zamilovaná až po uši. Čo asi aj som, len som nedomyslela, aby bol toľkej dobroty aj ten niekto, kto sa bojí prejaviť. To predtým boli všetko len obrazy toho, koho nechcem, a s kým by to nefungovalo. A teraz, keď má babka s dedkom výročie, si to uvedomujem čoraz hlbšie. Keď už tu dedko nie je. Aké šťastie mala babka. A aké šťastie som ja mala na takého dedka. Vlastne oboch. A želám si aj ja nájsť takého dedka pre svoje vnučky, ktorý ich vezme na nákup potravín a domov sa vrátia s kufríkom šminiek, a obetavý dedko potom sedí pred televízorom a nechá si na tvár namazať očné tiene, nalakovať nechty, pery pretrieť leskom na pery a tváriť sa ako figurína. Lebo babka varila a on držal ako hluchý dvere. Toho, čo všetko vždy obráti na humor - než by sa mal hnevať na babku, že ráno vyložila periny a na obed nasiakli aprílovým dažďom a tri dni potom spali pod dekou, radšej nad tým len mávol rukou a skonštatoval "Babka, babka, a keď Ti to poviem, no nedáš si povedať!" Dedka, ktorý sa otočí aj desaťkrát na nákup, lebo raz si babka zmyslí smotanu, inokedy droždie, potom jej zase chýba cukor. Vraj "pre pokoj v rodine, idem!" Obetavý, vždy aj s Oliverom na tenis tam a naspäť, na zápasy, s drevorubačskou svačinou a maximálne zaťatými päsťami. A keď som si nevedela rady, mohla som za ním prísť, poradil mi, pochlácholil, pochválil. Najmä ma veľa naučil. Tak takého dedka túžim stretnúť. Nebude to nikto z tých, čo sa doposiaľ chceli so mnou kamarátiť, a ja nie. Bude to niekto, kto už má svoje hodnoty, priority, humor a vie, o čom je láska. Že to nie je len držať sa za ruky a poslintať si pery. Mám toľko času, koľko potrebujem. Ani cesto na buchty mi správne nenakysne, keď mu nenechám čas. Práca chvatná, málo platná, raz darmo.

Preto teraz, keď zatiaľ netuším kam ma ktorý vietor zaveje, chcem nachvíľu zase cítiť staré známe vône babkiných koláčov, vrátiť sa na rodnú hruď, variť džemy, riešiť, že treba vybrať poštu a zaviezť tete nákup. Uvedomiť si, že to, čo je tu a teraz, mi vezme utekajúci čas a nedoženiem to za rok, dva. Ak je to tu, beriem to. Chcem to. Túžim po tom. A splním si to.