ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK!

Konečne som sa usadila, aby som si to mohla v kľude, poporiadku zosumarizovať a zaspomínať na to, čo určitým spôsobom môže formovať nasledujúci rok. Nielen ten môj. Zapla som si elektrickú dosku, postavila na ňu mlieko v hrnci a budem čakať...

Hoci na Nový rok - 1. 1. som nič nečakala a nemala, a ani na ten zvyšný čas nemám, žiadne plány. Nechávam to len tak plynúť. Ono sa vždy niečo udeje. Lebo tam Hore nás nenechajú len tak, bez povšimnutia. Keby som čokoľvek začala písať pred Silvestrom, na Silvestra alebo Nový rok, nevedela by som ešte, že na Nový rok sa v Českej republike prvým narodeným dieťaťom stane malá Laura. Nevedela by som, aj tie iné veci, čo už si uvedomujem teraz. Snáď najpodstatnejšou je tá, že naozaj je nutné ostať trpezlivá, nepredbiehať samu seba a netlačiť na to, že o pár dní budem mať dvadsaťštyri a niekde som sa zastavila, inde sa zase predstavila. Každému len to, čo mu patrí, v náležitom množstve a v príhodnej dobe. Prvýkrát za štyri roky som si v uplynulé vianočné magično nepripravila lístočky na Luciu. Kúzlo s veštením mena "toho pravého" som tak nespoznala, a je to tak lepšie - nemusela som každý večer pri posteli losovať vo vrecúšku papierikov a tajne nahliadať na to, aké meno som si to zase svojim chvatom vyhodila. Možno som sa ukrátila, a možno sa radšej nechávam prekvapiť. Tak ako samotnými vianočnými sviatkami, počas ktorých som prečítala knihy Ježiškom nadelené - aj keď môj wishlist mu, zdá sa, nedorazil kompletný. Na to mi môj ctený brat odpovedal tým, že "Sestrička, máš to blbé. Narodiť sa takmer hneď po Vianociach. To si si mala vybrať lepší čas. Dva veľké sviatky po sebe, nemáš bohviečo. Počkaj si ešte na narodeniny." (I keď, ani on to moc nevyhral, lebo medzi narodeninami a meninami má dva týždne, ale to vraj nemá také veľké sviatky. Tak som sa radšej zdržala komentára.) Preto ak sa niekto opýtal, či som si našla pod stromčekom to, po čom moje srdce túžilo, zmohla som sa na interpretáciu svätej vety svojho brata. Aj našla, aj nenašla, hmotné i nehmotné. Je to o oveľa väčších, hlbších veciach. A na zvyšok si asi teda radšej počkám. Do narodenín. Alebo v rámci celého roka. Aj keď - jeden medzi-darček mi dorazil ešte po Vianociach, už aj k narodeninám. Smart hodinky, ktoré mi okamžite zmerali tep, aj ma odvážili. To sa mi síce trošku panenky pretočili, ale tie dve kilá navrch ma absolútne netankujú, prejdem okolo zrkadla, pochválim sa a poobede si ku káve dám ešte z tých príjemne jemných anjelských očí. Niekto sa ma opýtal, prečo, keď sú to anjelské oči, sú s červeným džemom? Nemala som na to odpoveď. A ktosi na to odpovedal, že "veď ako padlý anjel Lucifer". Asi teda preto. Tie hodinky určite využijem aspoň na povianočné poklusovanie či behanie. V tomto mraze, konečne citeľnej i viditeľnej zime. Snežííí!!! A potom si aj tak uvedomím, zase a znova, o čom to všetko je. Že to musím aj tak brať s nadhľadom, lebo veľa vecí neovplyvním, ani keby som ako chcela, prosila, žiadala. Lebo život je taký, aký má byť. Môžem zo srdca poďakovať za to, že som Silvester či Nový rok strávila s najlepšou kamoškou, s ktorou sa (s nejakou prestávkou) predierame spolu už dvadsať rokov, od škôlky, cez základku, opakovanú autoškolu až sem - vysokú školu dospeláckeho života, v ktorom sme stále deti svojich rodičov, a tí nás chcú chrániť od sklamania, ale my aj tak radšej padneme na hubu a poučíme sa sami - do nového roka, šťastného (pri)veľmi či (po)menej. Že sme si mohli vzájomne pripaľovať prskavky pri farebnom ohňostroji, ktorý sme z dvora pozorovali z troch svetových strán, a po chvíli nám napriek sľubovanej dlhej horľavosti, zhasli. Že som sa v tej chvíli mohla o niekoho oprieť, keď som vybehla von bez kabáta a čiapky, a náhle mnou prestalo klepať, že ma to hrialo. A že sme všetci spolu sledovali výboje, premieňajúce sa na smog, zakrývajúci (po)vianočnú hviezdnu oblohu a napochytro sme si chceli každý niečo zaželať. Do ďalších minút, hodín, dní, nového roka, možno aj do budúcnosti, až tam niekde za horizont dvora dediny, na ktorom sme stáli. Aby sme si uvedomili, že to, čo sa dialo tam vonku bolo dôležité, ale ešte viac bolo to všetko vnútri, medzi niekoľkými stenami, pri stole prehýbajúcom sa vianočnými koláčmi a pekáčom tortíl s mletým mäsom, posypanými syrom. Hlavne preto, aby sme si uvedomili, že to, čo vnímame ako problémy, by sme s nasledujúcim novým (k)rokom mali začať vnímať ako príležitosti a možno potom budeme veci vnímať s väčším odstupom a nadhľadom. Lebo keď nejde o život, ide o hovno, a nesprávnym chápaním ubližujeme sami sebe, úplne zbytočne... A potom sa ráno zobudím už vo svojej posteli, pozerám na zvoniaci budík a mobil mi vypadáva z rúk, pretože zatiaľ stále nie som pri sebe a silikónový obal odskočil od plochy dreveného stola. Na obed sedíme u babky v jedálni, rozprávame sa o Vianociach, o akože plánoch, či len tak odveci, a s napráskanými novoročnými žalúdkami sa vystierame na jej ozaj malom gauči, pri horiacich kachliach, čo uspávajú na zimný spánok. V oný, ďalší deň, mi tato ráno po príchode z nočného pískania na hokeji odkáže, že ma pozdravuje niekto z "mojej" univerzity, kto dokonca ešte aj vie, v ktorý deň mám narodeniny. Spresním - presne o 11,30, na Rastislava. Už iba jeden (k)rok, čo ma delí od štvrťstoročia... Zíram, pretože tú osobu nepoznám, ani podľa mena, ani podľa fotky, nieto aby som vedela, že vraj spolu študujeme v Brne. Čudné veci sa dejú. Ale ako hovoria ľudia zo silvestrovskej spoločnosti: "Lidi jsou prostě lidi." (Čo je aj reálny názov piesne a dosť bizarného videoklipu z bratislavskej Leškovej päť, veď posúdite sami, až to uzriete! My sme sa rúbali so slzami v očiach, a nebolo to iba alkoholickým oparom. Čo je však ešte bizarnejšie - ono to tak proste v tom živote je, a funguje.) A tak si nerobím nič ani z nejasných udalostí, novoročných fámov, neznámych ľudí či toho, čo príde a ja na to, samozrejme, nebudem absolútne pripravená. Alebo na niečo aj budem, len si na to musím dlhšie počkať. A to je akoby to isté... Tí, ktorí tam boli, tí vedia, rozumejú. Vinšujeme si, ďakujeme si. Melancholicky sa pohupujeme pri brnkaní songov Eda Sheerana, postupne spratúvame zjedené i nezjedené, vypité i nedopité. Spoločenské hry sme ani nerozbalili, stačila nám vzájomná spoločnosť...

Mlieko začína mať horúčku, závratnou rýchlosťou stúpa nahor a ja iba tak - tak stihnem priskočiť a vypnúť ho. Zalievam si kakao k medovníkom. Dobré ráno, dobrú chuť. A Šťastný Nový rok!