SAMA V BRNE: DVA

Vystupujem v Brne. Sama. Tentokrát už ale nebolo treba, aby so mnou niekto išiel. Tentokrát to zvládam sama, leč s ťažkým, do popuku naprataným kufrom, ktorý mali problém vyložiť aj tí najväčší siláci vo vlaku, ktorým pod nohami zavadzal. Nuž čo, veď som ich vopred upozornila, že nech ho vyložia len vtedy, ak ho zdvihnú. Ale nechceli sa nechať zahanbiť a tak i s riadnym odfukovaním napokon kufor zdvihli. A ja som si ho potom nosila, za obe uši, po schodoch na prestupných staniciach a to ma ešte čakali tri ďalšie poschodia s neúrekom schodov, v bytovom dome dýchajúcom históriou, priamo pod Petrovom. Romantika, aká zaváži. Ale našťastie, nepreváži.

Aj s miernym vyčerpaním som sa vytrepala na naše poschodie, odomkla. Bola som sama. Tentokrát som ale vedela, že čo nevidieť, príde aj moja nová spolubývajúca, taká, akú som si vysnívala, a verím, že aj zaslúžila (týmto patrí vďaka mojim dvom anjelom strážnym). Po hodine a pol vybaľovania, upratovania a zoznamovania sa s bytovým okolím, už som sama nebola. Sme tu na to dve. Rovnaké povahy, čo to vo štvrtok zbalia a tešia sa domov, po dlhých prednáškach, kde nás zakaždým zavalia miliónmi úloh - na rodinu, svoju izbu, domáce koláče a najmä na to, že ešte stále môžeme byť dospelými deťmi, od ktorých sa neočakáva každodenná rutina. Ďakujeme! Že ešte vždy môžeme zdvihnúť telefón a vyrozprávať sa, lebo naše mamy to chápu. Nemusíme čakať na spojovateľku z ústredne, iba na pár zazvonení a operátor automaticky spojí dva vzdialené body. Aj sme sa tešili, aj by sme už zase boli v našich komfortných zónach. Veď čo, vieme čo chceme, a môžeme si robiť, čo chceme. Aj keď, nie úplne. Pred polnocou sme totiž v posteli zacítili zvláštny zápach. Spáleniny. A keďže máme v izbe jedno veľké, manželské letisko, ktoré však nejde presunúť doľava ani doprava, obe sme sa vrhli za posteľ a čuchali. Išlo to priamo spoza nej. Začal unikať plyn. Hlavne, že v izbe sme mali teplo, gamatky kúrili ostošesť a síce sme si hoveli vo vyhriatej izbičke, plyn sme pochytať a zavrieť do krabičky nemohli. Začali sme naplno vetrať. Nepomáhalo. Otočili sme si teda vankúše na miesto nôh, aby sme toho toľko nedýchali. Ostatne, do stredu miestnosti už to neprúdilo, iba za čelom postele. A tú sa nám aj po veľkej námahe nepodarilo posunúť, raz darmo, keď je celá dutá. Lenže potom sme si zhasli a pod nosmi mali tú vôňu, už kompletne vcítenú. Prevaľovali sme sa a premýšľali, čo robiť. Čas tiekol, tak som teda o štvrť na jednu začala vyvolávať na havarijne linky. Prvá, ktorá sľubovala dvadsaťštyrihodinovú pohotovosť, nedvíhala aj napriek trom dostupným kontaktom. A na emaily už sa neoplatilo písať. Čo už. Hľadali sme ďalej. O pol jednej nám zdvihol veľmi milý pán, podľa hlasu mohol mať asi šesťdesiat a aj by nám bol poslal výjazd, ale to sme si kvôli majiteľovi, ktorý zatiaľ nemal tendenciu to riešiť, že plyn prosto uniká - pretože je to vraj vplyvom počasia - nemohli dovoliť, a preto nám milý pán akurát poradil, aby sme gamatky stiahli na čo najnižší plamienok. Ono, naozaj nám pán potvrdil, že je to vplyvom počasia, a čím väčšia zima v noci, tým viac to bude vracať spáleniny naspäť, bude to unikať, my to budeme dýchať. Aj za cenu, že sa budeme musieť viac zababušiť. Zaspali sme asi o jednej. Prikryté až po nos.

Môj ranný budík budí nás obe, aj keď vstávame po svojom, vyvaľujeme sa a vôbec nám nie je až taká zima, gamatky ešte vydychovali posledné teplo. A my hurá, škola volá! Prvé kroky mierili na študijné, kde sme si v husacích radoch postáli kvôli potvrdeniam o štúdiu. Keď dobehne Táňa, zisťujeme, že obe tu, v Brne, mrzneme. Zatiaľ čo my kvôli gamatkám, na Táninom byte už týždeň svieti na kotli výrazný, oranžový výkričník a nikto s tým nič nerobí. Jej spolubývajúce tam teda mrznú, obaľujú svoje prechladnutie do hrubých diek. Raz darmo, spriaznené duše zažívajú občas rovnaké prekvapenia... Ostáva ešte obehať šalinkartu, a potom konečne na zaslúženú kávu. Začiatok semestra si však zaslúži viac, aj taký džbánik dobrého vína, nech sa to jarné prebúdzanie nového života poriadne oslávi! A veru, dobre že! Aj s tým nás už mierne vystieralo na stoličkách z toho, čo všetko nás čaká, a to je len jeden predmet spomedzi tých ostatných. Memento, zahučalo mi v hlave ako mi teta na študijnom prízvukovala, že si mám ešte premyslieť, či naozaj potrebujem toľko predmetov pre tento semester. Nechápavo som na ňu pozerala, čo tým myslí. Teraz už to viem, tieto sylaby značne obmedzia čo i len pomyslenie na lážo-plážové dni. A potom vraj, že "nuda v Brne"... Náladu mohlo vylepšiť už len pyžamové váľanie sa v manželskej posteli, pri seriáli a rozplývaní sa nad fajnovým imidžom hereckého sexsymbola. A potom, sladké sny, než sa ráno zobudíme do nového dňa, kedy už nesvieti slnko, a mráz štípe až pod nechtami.

Zdá sa, že aby nám včerajšia študijná terapia šokom nebola málo, absolvujeme dnes dvojnásobné "kombo" a síce nám včera sám prednášajúci predniesol ďalšie Memento, že jeho predmet - rovnako ako tie dnešné, sa dajú zapísať aj v zime - nás predsa neodradí, a už teraz mrzneme, tak nech sa nám mozgové závity poriadne zavaria a nám bude aspoň nachvíľu teplo. Minimálne z toho, že nejeden text v angličtine má v priemere tridsať strán. Chceli sme viac, máme viac. Rekreačný zimný semester je za nami, jarný vrelo pred nami.

A tak - už fakt, totálne fatálne, nie som sama v Brne, pretože boli moje prosby tam Hore vyslyšané a prišlo bývanie, kamarátstva, a zistenie, že je to úplne v poriadku, keď mám zároveň strach i pocity vzrušenia, a že ešte stále sa ľudia stretávajú, pretože majú niečo spoločné. Že tu v Brne už nie sú samy ani ony.