RAZ AJ MŇA VLASTNÉ OČI ZJEDIA

Od narodenia mám veľké oči. Zamiesili mi na ne rodičia a evidentne sa tu remeslo ujalo. Mám veľké oči pre svet, od ktorého veľa očakávam a o to viac som na seba prísnejšia. Aby mi nebolo ľúto, tak mám tie oči až štyri - dve sú dioptrické, aby som naozaj dosť dobre videla. Napríklad aj teraz by sa to hodilo, lebo nevidím, koľko sódy bikarbóny v tomto recepise pridávajú.

A včera som zase nevidela na to, koľko medovníkov bolo v obývačke na tanieri, lebo veď som nemala okuliare. A tak som jedla, jedla, a jedla. Až ostal prázdny tanier, brucho bolo plné a hlava mi dunela od toľkej energie, ktorú som naraz z tých medovníkov získala. Hohó, pozor, nijaké svaly, ale energia s pridanou hodnotou, ktorú uvidím len na gombíkoch mojich testovacích riflí. V tom lepšom prípade, že budem chcieť mať ešte stále veľké oči a neodvrátim zrak. Brat sa mi schuti zasmial, lebo on sa tieto Vianoce ešte tak neprejedol. A spočítal mi, že mama na tanier vyložila dvadsať medovníkov. Celkom dobré skóre na jedno posedenie, vravím si. Preto som si povedala, že nebudem predsa pažravka a tých dvadsať medovníkov ešte znásobím, lebo veď Vianoce ešte neskončili, a nech nezjem všetko sama. Priznám sa, že s takým plným žalúdkom som sa jakživ neučila - pretože aj by som sa bola začala, ale ťažko sa mi, keď som zakotvila vo svojom meditačnom kresle a ťahalo ma to ako kotva ku dnu loď. Čestné slovo! A čo bolo horšie, keď som prechádzala v špajzi okolo nádoby s lineckým, v hlave sa mi to rozihralo, úplná techno párty, neuróny skákali v rozorvanom rytme, neskutočný tlak, ktorý ma nútil do toho, že "daj si, daj si", lebo tento rok som ich zlepila poriadne kyslým višňovým džemom a prevoňali naozaj celú špajzu. Síce niektoré aj obhoreli, ale to nič - veľmi nenápadne som roztopila maminu najdrahšiu horkú čokoládu, ktorú dostala k štyridsiatke (ani neviem od koho), nepridávala som do nej ani maslo, aj keď by to bolo isto vláčnejšie a lesklejšie, ale ganáž ide urobiť aj po sedliackejšie. Pekne krásne som to zhorené ponatierala roztopenou čokoládou, keď sa mi podarilo, aj mi to do hrnca z rúk vypadlo, ale nech - zje sa, vravím si. Stála som teda pred lineckým a čakala, čo mi vyšle mozog za správu. Vraj emóciami sa riadime najskôr a až potom premýšľame racionálne - a mozog jedná skôr než si moje vlastné vedomie uvedomí, čo chce naozaj spraviť. To už je aká haluz?! Napokon si vyberám aj z toho lineckého, pretože to môj vianočný Duch potrebuje, presviedčam sa v dobrej nádeji, že to pochopí aj moje fyzično. Veď, keď to chápe to babkine a môže si aj o jedenástej večer dopriať vysočinu s paprikovými čipsami, tak by to malo ostať v rodine. A predsa - na sviatky je všetko povolené, že či?! Ešte k tomu oplátky s medom a horúcim mätovým čajom - keď už, tak poriadne! Až mi vytrávi, bude sa mi aj lepšie učiť! Hútam...

Ale teraz môj vianočný Duch spal, našťastie. Pustila som sa teda do nočného vypekania, keď už nikto v kuchyni nemohol zavadzať. Ibaže brat prišiel z večernej pochôdzky tenisového klubu a moju seansu narušil, namiesto vianočných vypaľovačiek, ktoré som si pustila pre hýčkanie vianočného Ducha (aby som neujedala z cesta pri pečení a počkala si na výsledok), som počúvala o takom matchballe a hentakom forehande či kto toho najviac ujedol z výročnej torty. Kázala som mu prečítať v recepise, koľko mám pridať tej sódy bikarbóny. Povedal, že tam nijaká nie je písaná. Postupovala som teda ďalej. Ako som si tak vypracúvala cesto, neskutočne sa mi lepilo, ruky som mala medové, prisypávala som múku a miesila a miesila do spotenia. Cícerky mi tiekli až do gatiek, ale je to ako na cvičisku - ťažko, treba bojovať, a potom na bojisku už to ide ľahko - cieľ dojesť sa je jasný a každým krokom blízky. Niečo sa pod mojimi rukami teda urodilo, na dve hodiny som to dala odstáť do chladničky, medzitým som si nachystala tri plechy, vyložila ich papierom na pečenie. Prešla som si opäť ten recepis, či som nezabudla pridať perníkové korenie, škoricu, lyžicu kakaa a ostatné prímesy. Všetko evidentne sedelo. Misu s cestom som si vytiahla, trúbu predohriala na stosedemdesiatpäť stupňov a išla vaľkať. No to sa ale lepilo! Mala som dokonca pocit, že za tie dve hodiny cesto v miske narástlo. Už som si pridávala vykrojených anjelikov, sobíkov, srdiečka a hviezdičky na štvrtý plech. A predo mnou stále polovica cesta. Toto asi nedám, pomyslela som si, začala ma zmáhať únava, hrdinku pekárenskú! Tam máš, si to chcela, tak si peč - povedala by mama, a vysmiala by ma aj babka, že čo na tom nevládzem, keď ony na Vianoce vždy piekli pre celý regiment, aby aj na obecnom úrade ochutnali, keď ako Lucie chodili vymetať spráchnivené kúty... Podoprela som si hlavu a upadla do mikrospánku. Až dobehol brat, ešte sa stíhal hrať na počítači, že čo to tu tak medovo vonia. Kriste na nebi! Kakaovo ČIERNE medovníky! Dobré ako náhrada čierneho uhlia, keď je človeku zle. Čo s tým teraz?! Pridala som do trúby piaty plech a stiahla to na stošesťdesiatpäť stupňov, aj keď takto sa to bude piecť asi do rána - lenže istota je guľomet! Už som chcela tie obhorené vyhodiť do koša, keď mi brat hovorí, aby som mu ich dala na tanier, že on má aj tak najradšej tie obhorené, "lebo vieš, tie majú takú echt chuť!" Nebolo mu treba ani čokolády, ani kakaa na rozmáčanie. Lenže ja som to po siedmom plechu naozaj vzdala, z cesta stále ostávala tretina, a to by vyšlo ešte na dva plechy. Už ma opúšťala sila vedomia, aj svedomia. Prisadla som si k zhorenému plechu i ja a nedbala na nejaký časový režim tela - "to sa vsiakne" - vždy! Hoci som si trúbu nadstavila na veľa stupňov, nedalo mi nepreštudovať recepis ešte raz. Už som na to kápla, trubka. Naraz som zbystrila zrak a aj oči sa mi zväčšili!

A síce tam tá sóda bikarbóna napísaná nebola, ale kypriaci prášok áno. Nuž, moja chyba, pred chlapcami sa treba vyjadrovať priamo! (Aby potom nevolali z vianočného nákupu z obchodu, že čo je to tá "sladká smotana", to je akože smotana na šľahanie alebo kyslá smotana s menším obsahom tuku?) Teraz si už len nevylomiť zuby na tých ostatných, neprihorených medovníkoch - v bratovom prípade zubný strojček a užiť si zvyšok Vianoc v pohode, bez nariekania nad vypuknutými bruchami a veľkými očami, ktoré za mňa jedia a raz určite aj mňa zjedia! (Prinajhoršom medovníky zrecyklujem v zaručene osvedčených kokosových guľkách - to ma naučila babka, že tak končia všetky nevydarené korpusy.)