PRAŠŤ JAK UHOĎ!

Čítala som nedávno v jednej knihe a potom aj úplne sa nehodiac pod jednou fotkou na Instagrame. Počula som to nezávisle od toho v jednom rozhovore. Povedala mi to aj mama, že ako sa to hovorí, keď to máš všetko úplne za jedno? Niečo s tým čertom a diablom, ale Česi na to majú lepší výraz... Tak teda s tým sa prebúdzam uplynulé a aj budem najbližšie budúce dni. Akosi laxne som sa postavila voči svojej budúcej budúcnosti. Po štátniciach som potrebovala nutný relax, nebyť iba doma, dýchať vonku čerstvý vzduch, raňajkovať na vyluxovanom balkóne pri vôni cigariet zo susedných balkónov a - byť sama. Sebou. So sebou. Ako som sa dušovala, že hneď po štátniciach začnem písať až tak, že sa mi zavarí notebook. Kecy v kleci. Prvé dni som bola rada, že som zvládla dočítať dve strany v knihe - z jednej v tej kope, čo som si celý semester odkladala pri posteli, že "veď potom". Aj som párkrát otvorila notebook, Word, nosila so sebou a zapisovala si do blokov - ale po chvíli premýšľania nad začiatkom prvej vety - incipit, ktorá musí upútať rovnako ako prvých desať minút filmu, inak je to klišoidný brak predurčený k ľahnutiu prachom. Neviem, či to nazývať proklamovaným "vyhorením", alebo skôr iba absolútnym vybitím bateriek. A napriek tomu čiastočnej chuti začať odznova. Ibaže to bolelo nielen v kostiach a svaloch, ale i na duchu. Odrazu sa všetko mení. Každý očakáva, že keď človek ukončí vysokoškolské štúdium, okamžite sa zamestná na "trvalý pracovný pomer" a možno najbližších štyridsať, ba až päťdesiat rokov nebude robiť nič iné, iba vstávať na určitý čas, raňajkovať určité jedlo, špecificky sa odievať, dennodenne sa usmievať, napĺňať štatistiky ročného sumáru v práci, v krajine a v osobnom živote si urobí plán najbližšej päťročnice na vzťah, byt, psa, svadbu, deti, auto, dovolenku, milenca či milenku, zmenu práce a nedajbože - nemyslieť na šetrenie na jeseň života! Je to skeptické, ironické, a možno nespravodlivé. Avšak ešte stále mám dvadsaťtri. Ešte stále sa necítim napriek svojmu veku, duševnej zrelosti a zodpovednosti, byť dospelá natoľko, aby som sa zaradila do pracovného procesu medzi ľudí, ktorí už v tom uponáhľanom režime zväčša nie sú dobrí. Ale určite ani nie úplne zlí. Ťažko povedať, vždy je to prašť jak uhoď, všade sa niekto či niečo nájde. Preto sa ešte necítim byť natoľko "stará", aby som si nemohla o nejaký ten čas svoje štúdium predĺžíť. Nie pre titul, iba pre seba. Aj odvody sa hneď lepšie rátajú, keď som študentka na dohodu, než dospeláčka na zmluvu. A z toho sa aj ťažko vyvlieka. Zato na dohodu môžem skúšať, kedykoľvek a kdekoľvek. Ešte som voľná, ešte sa neviažem. Dávam si polroka na to, aby som bola detsky dospelá a mohla sa rozhodnúť, čo chcem od Nového roka. Tak teda po tom, čo som sa pri džemoch, zaváraninách, záclonách, a prečítaných dňoch ako-tak nahodila do koľají - a nie do starých, lebo to by bol krok späť - skočila som do prvej brigády, ktorá sa naskytla. Nesťažujem si, nič nehovorím - nemám ani dôvod a na druhej strane, každý je rád, že môže niečo mať, na dlhšie či nachvíľu. Je to jednoducho prašť jak uhoď. Raz si tu a inokedy zase tam. Hneď na druhý deň už som podpisovala dohodu a na štvrtý už som mala celý priestor pod palcom. Ibaže mi tam bolo (i je) otupno, možno by nezaškodilo viac vzrušenia - aj keď to mám momentálne, zatiaľ stále, doma. Nuž ale... Človek občas musí robiť aj to, čo ho nie úplne baví a napĺňa, občas to tak je, pretože inak by ho to potom vykoľajilo. Vyskúšala som už rôzne aktivity za svoj mladícky život a hoci aj možno už som "dievka ako sa patrí", je mi to jedno. Asi tak ako Grete Garbo, ktorá celý život tvrdila, že chce byť sama. Byť mala nápadníkov na každý prst jedného, všetkých časom poslala preč - načo sa s nimi otravovať? Preto môžem tvrdiť, že za tie štyri hodiny denne, kedy mám priestoru na premýšľanie až-až, dôjde po skončení vysokej školy človeku nejedna vec. Že možno to vzdelanie, kariéra, nie je úplne všetko. Možno ani to, čo si myslím, že v hlave mám, nie je úplne tak všetko. A možno to dokonca ani nestačí. Lebo možno práve to, že po mesiacoch vypätia nad diplomovou prácou, ktorú som písala s neveľkou chuťou a cítila som jej (zá)pach zakaždým, ako som otvorila ten daný súbor, mi stačí aj toto. Jednoducho len byť. Pretože to mám naozaj zajedno. Či začnem dnes alebo zajtra, čo nemá nohy, neutečie. Ukľudnila som sa tým, že to nebude nadlho. Vydržím, koľko bude nutné. Dva týždne, možno ešte mesiac. Netlačí ma čas, kameň v sandálkach ani moji rodičia. Viem, prečo som si ich vybrala. Nemám od nich linku na celý svoj mladícky život, hoci občas by sa mi asi zišla. Aby som nezišla z tej svojej kľukatej. A nespadla občas do voľajakej diery. Vraj rovná cesta nikam nevedie, vidieť jej horizont. A čo za ním? Lenže za to im musím byť vďačná, pretože to ma naučilo samostatnosti a vedieť, že to, čo nechcem - keď už to aj konečne skúsim - je jasným znakom toho, čo v skutočnosti chcem. Delíme veci binárne - na dobré a zlé. Menej dobré a menej zlé ani neexistujú, lebo slová dobre a zle sa v každom stupni inak skloňujú...

Preto teraz vlastne stihnem za jeden deň toľko vecí, a reálne asi nerobím nič. Nikomu. Iba pre seba. S vedomím, že pre tých druhých to má byť radosť. Vstávam so slnkom, zaspávam s nočným odbíjaním kostolných hodín. Nateraz mám jedno, či niekde pracujem štyri hodiny denne, kde nevybijem toľko energie, čo obvykle, alebo by som naopak pracovala niekde, kde sa ani nezastavím, za viac ako osem hodín - lebo aj také niečo už bolo. Nemám však zajedno, či ma to baví alebo skôr nudí. Sama neviem. Povie mi to niekto? Odpoviem si sama. Časom. Zatiaľ iba tak skromne - keď príde do priestoru susedka, ktorá tak rada vypúšťa svoj cigaretový dym aj do chodby, keď raz za týždeň vysáva. A potom ju hodinu obskakujem, podám jej, premeriame, vyskúšame, zhodnotíme, poradím jej a ona spokojne odchádza. Usmievam sa. Viem, že ráno opäť ucítim aj jej cigaretový dym. No nechala nám jeden cent do prasiatka. Komunikujem s ľuďmi - to je moja životná náplň. Teraz zase trochu inak než to leto minulé, predminulé či pred predminulé. Mám to prašť jak uhoď.