PAMÄTÁM SI...

Vedľa po dvore pobehuje malá Betka. Vykrikuje "Dedo" a "Babka", ale keď sa jej obaja ozvú, ona je ticho. Schováva sa za rohom, má obuté o číslo väčšie gumáky a keby sa pohla, bolo by ju počuť dupotať. Čaká, či ju jeden z nich bude hľadať, ale je čas obeda a babka zjavne stráca trpezlivosť, aby jej ešte naposledy zakričala, nech si ide umyť ruky a najesť sa. Dedo je v kľude, hovorí babke, nech ešte vydrží, a keď nepríde, on zje všetko sám, aspoň mu viac ostane. Vtom vyskočí Betka spoza rohu, že ona hladná je a predsa nemôže dedo všetko zjesť sám, bude mať veľké brucho. Z kôlne počuť šum signálu prenosného rádia, ktoré ladil. Prestalo chrčať pri vysielaní pre jubilantov, kde dávali zahrať piesne na želanie všetci všetkým.

Aj dedko Janko mal červené prenosné rádio, ktoré nosil na záhradu, či už kopal, alebo čistil na terase zemiaky, chrčanie bolo počuť viac ako samotné rozprávanie moderátorov, ale jemu to hádam ani nevadilo, keďže väčšiu časť rozprávania som zabrala nakoniec aj tak ja. Sused predo mnou dokonca cúval, pretože som bola neodbytná, myslel si, že ma oklame telom, keď zrazu zmizne vo dverách do kuchyne, ale ja som preskočila múrik a pokračovala v konverzácii s ním (alebo skôr v monológu) ďalej. Zdá sa, že som ako malá mala viac odvahy než teraz. Ležiac na posteli sa mi začali vynárať spomienky, aká som bola ja a čo som si do dospelosti (od ktorej mladí ľudia toľko očakávajú) odniesla od generácie starých rodičov?

Usádzam sa na stoličke, priťahujem si bližšie tanierik s lyžičkou, vedľa mňa to isté robí Iva. Oproti mne sedí dedko Janko a usmieva sa. Aj on má svoj tanierik a na ňom venček. Ja som si vybrala veterník a Iva čokoládový špic. Dedko nás vzal do cukrárne vedľa Jednoty, aby sme mali krajšiu sobotu. Babka ostala na chalupe baliť veci domov a on chcel ísť na prechádzku, teraz mi je jasné, že so skrytým úmyslom, pretože čo by babka povedala, že ona sa musí zaobísť bez kávy a zákusku? Videla som, aký je rád, napriek tomu, že sa ani jednej z nás celou cestou nezatvorili ústa, ešte stále udržiaval pozornosť a odpovedal nám súvisle, žiadne pohmkávanie. Vonku výskali nejakí dedinskí haranti a vnútri bolo celkom plno. Dedko si objednal aj zalievanú kávu, ešte sa mu z nej parilo. Pozerala som sa okolo seba, a bola vďačná za túto chvíľu, ktorú máme len pre seba, a sebecky som chcela, aby sa vliekla čo najpomalšie. Aby ten veterník mal raz toľko vrstiev a nikdy nekončiaci krém, z ktorého budem stále ujedať, a tak dlho tam budeme. Zasvrbelo ma čosi v nose, až som si musela kýchnuť, aj s karamelovou časťou veterníka. Pozdrav Ťa, kozí bobek, povedal mi dedko. Zahanbene som si poutierala ulepené prsty. Podozrievala som ho, že si tú kávu objednal tiež preto, aby sme sa nenáhlili, veď si predsa dobrovoľne nepopáli jazyk, i keď tvrdil zásadu, že polievka sa má chlípať - zahorúca. O to neskôr vyrazíme domov a aj my sa vrátime do našej rutiny školáčok. Ešte predtým ale s dedkom posedím pri počítači v jeho pracovni, kde si s niekým z kolektívu zahrá mariáš. Vypočujeme si spolu vysielanie Slovenského rozhlasu, ktorý ohlási devätnásť hodín a na rad prídu správy z domova i zo sveta. Potom preladíme na Devín, kde budú určite vysielať večernú inscenáciu. Sadnem si na polstrovanú zelenú točiacu stoličku a budem tam potichu, ako voš pod chrastou. Nasávam tieto chvíle, ani neviem prečo, ale chcem si pamätať, aké svetlo svietilo v dedkovej pracovni (kde už sa často svietiť nebude), aké rádio mal naladené (pretože neskôr sa pre mňa rádio stane kľúčovým), na akej stoličke sedel (lebo podobnú si kúpim do izby na internát). Chcem si tie momenty, kedy som mu elektrickým strojčekom mohla oholiť strnisko, lebo na neho čakali klienti, či to ako prichádzal zo sobotného nákupu s čerstvými novinami, ktoré najskôr rozdelil na dve kôpky, pre babku a pre neho, potom si sadol k raňajkám a už vyčitoval najnovšie témy, uchovať. Mne potom podal, čo prečítal, a keď babka cez víkendy piekla, a ja som sedávala pod trúbou na rozkladacej koženej stoličke, upozornila som ju, že začínajú správy a prečítala som jej všetky perexy (vtedy som ešte nevedela, že sa to tak volá), aby bola v obraze a ušetrila si oči. Medzitým to v kuchyni začalo rozvoniavať po čučoriedkach alebo broskyniach a do zlatista už chytala farbu aj posýpka koláča. Potom sme s dedkom lúštili krížovky a pamätám si, že som ešte nie celkom dobre rozumela, čo znamenalo slovo šarm. Povedal mi, že sa to spája s úsmevom aj celkovým vystupovaním. Odvtedy sa mi to podstatné meno zdalo byť vznešené, ba cnostné, že to je niečo, čo nemá hocikto. Strávila som potom hodnú chvíľu pred zrkadlom vitríny v obývačke a hľadala na sebe kúsok toho šarmu. Ale čo už na sebe nájde ani nie desaťročné dievča? Pochopila som to až oveľa neskôr, keď som s dedkom Jankom volala naposledy, bolo treba priniesť mu zopár vecí do nemocnice, tak som mu zavolala, čo iné ešte priniesť, okrem krížoviek, čerstvých novín a iných drobností? Povedal mi, že si mám so sebou priniesť svoj šarmantný úsmev. A mne vtedy začali tiecť slzy po lícach. Nikomu som to doteraz nepovedala, aj keď nikto vtedy nerozumel tomu, prečo plačem. Uvedomila som si, že na obede po prómociách, keď mi pred všetkými gratuloval, sa so mnou zároveň lúčil. Hovoril mi, že si mám ešte dva ostávajúce roky štúdia čo najviac užiť, nebrať to všetko vážne a usmievať sa. Mala som ho lepšie poslúchnuť...

Nedele sa mi v pamäti vynárajú útržkovito, ako nastupujeme ráno do autobusu, s mamou aj bratom, s ruksakmi na chrbtoch, vydržíme cestu kdejakými uličkami a vystúpime v časti dediny pri ceste, ešte nás čaká cesta do kopca. Pri vstupe do domu počuť šijací stroj, zo záhrady počuť kohúta, pri potoku pobehujú kačice a perličky, v ohrade vedľa sliepok sa zobúdza moriak. Dedko Pišta už bol dávno naspäť z kostola, keď došil, pobehal po dome s krajčírskym metrom okolo krku. Po obede nesmel chýbať na stole koláč, alebo sa rozhodol, že sa prejdeme peši do dediny do cukrárne, vedľa krčmy. Veľakrát sa nám chcelo aj nechcelo, cesta bola na hodinu a poobede už sme sa zase ponáhľali na autobus domov, s taškami, do ktorých nám babka zabalila vývar a z obeda, aby sme mali na ďalší deň. Letné prázdniny som tam mala rada, chodievala som s dedkom na ďatelinu pre zajace, v garáži mu naberala z vreca šrot pre sliepky a keď sa náhodou liahli malé kačice, chodila som na ne nazerať, ako sa im svieti lampičkou v krabici, aby mali teplo a kedy už to bude. Oceňovala som tieto chvíle, pretože to bolo skoro ako na gazdovstve, mnohí moji spolužiaci v tom čase ani nevedeli, ako vyzerá sliepka a ja som s dedkom chodievala do kurína pre vajíčka, ale až prišlo na otrhávanie sliepky do polievky, chodila som okolo terasy kilometer ďaleko. Vďačná som bola aj za to, že kedykoľvek som mohla mať niečo nové ušité, čo nemal hocikto. Krémové nohavice, ktoré mi ušil ešte ako žiačke na gympli, mám doteraz, boli obdobia, kedy som ich nezapla a kedy zase áno, pričom ma upozorňoval na to, aby som do nich nepribrala, pretože nepovolia, a tak som stále zaťahovala brucho. Spomenula som si na to nedávno ako som ich vyťahovala zo skrine, a hneď v ten deň som si ich aj zašpinila, veď prečo nie. Ešte v skrini nájdem kvetinovú blúzu, v strihu roztiahnutých netopierích krídel, z ktorej sa mi spolužiačky na gympli smiali. Znovu som ju začala nosiť až ku koncu strednej školy. Nezabudol mi vždy, keď som bola na niečo nahnevaná povedať, aby som nebola taká zlostná, veril totižto, že zlí ľudia nemôžu existovať. A predsa, hovorí sa, že ak Ťa chce Pán Boh potrestať, nadelí Ti dobrého suseda. Jednu takú pomýlenú susedku mali aj babka s dedkom, ten ju volal Plantážnička, pretože celoročne nosila veľký slamený klobúk, cez ktorý nič nevidela, aj napriek silným dioptriám. Tá robila zlobu, ešte aj po tom, čo zomrel. V ten deň, kedy vykrikovala, že bodaj by na neho spadol strom, ktorý jej zasahuje ponad plot do pozemku, a počula som, ako jej babka vykrikuje, nech zalezie, som vybehla von z dverí a zakričala jej, že je stará piča (viem, tento slovník sa na mňa nehodí), nech už dá pokoj a pamätá na to, že všetko zlé, čo spravila a povedala, sa jej vráti. Vykričala všetkým, ktorí sme boli vonku, že som nevychovaná a ešte si ma podá, zakrátko už tam však prestala chodiť, pretože svoju starú Škodovku 120 napálila niekde v Trenčíne do stĺpa a policajti tak prišli na to, že už dávno mala zakázané jazdiť, len im to akosi unikalo. Vianoce mali svoje čaro aj vďaka dedkovi, ktorý nám dal dôvod uveriť. Pri štedrovečernom stole vždy vyhadzoval vlašské orechy, vyzeralo to, akoby padali zo stropu, nikto sme ho vtedy neprekukli, a o to láskavejšie bolo gesto vianočného kúzla.

Niekedy sa cítim ako zlepenec, ako tak pozorujem staré dámy, s ktorými som vyrastala a badám na sebe isté znaky ich výchovy. Na vysokej škole som na Rozhlasovú dramatiku napísala o tom aj scenár, myslím, že som to pomenovala Všetky moje ženy, a stačilo mi predstaviť si niekoľkominútovú konverzáciu, keď sa stretnú všetky naraz, každá z nich mi chce dobre, ale iným (svojím) spôsobom. Predstavila som si zopár fragmentov z detstva. Sestra dedka Janka ostala slobodná a tak sme ju ako tetu brali zároveň ako tretiu babku. Letné prázdniny v Mestečku, to už bola tradícia, teta nás vyzdvihla v Púchove, nakúpili sme v pekárni a spoločne sme autobusom cestovali ku bytovke, kde býva. Odniesli sme si tašky, na raňajky nám chystala bielu kávu, medzitým sme si buď čítali, alebo sa kutrali v prednej záhradke, pri plote som naoberala ríbezle, biele aj červené, prešli sme na poštu za plotom a kúpili si noviny. Poobede sme zväčša vyparkovali z garáže káričku a išli do Políkov, kde mala teta dlhý pás (tak sa mi videlo) zemiakov a inej úrody, o ktorú sa starala. Navečer som potom vybehla von medzi decká, ktoré sa hrávali pri potoku, ani si nespomeniem na tváre či mená, iba na ten pocit voľnosti. Inokedy sme z Políkov prešli na družstvo na malý nákup alebo na chalupu pri trati, ktorá patrí dedkovmu bratovi. Zliepali sme blato, vykopávali jamy, sedávali na posede na strome nad chalupou, alebo v oranžovej hojdacej sieti na dvore. (Vždy, keď som potom cestovala do školy vlakom, pozerala som, či už ju majú znova zavesenú na strome.) Tešili sme sa z toho, že sme ušmudlaní a nikto nič nepovie, veď sú prázdniny. O to viac zabolí, keď teraz vidím, ako ubúda síl, ako už na pohyb treba oporné paličky. Vie sa ozvať aj sama cez mobil, na to, koľko má rokov, vďaka za to, že sa ho naučila používať. Ale ak mi zavolá, že má jahody, a nemá miesto v chladničke a ja pre ne hneď nejdem, pretože sa mi v tej chvíli nedá, zloží mi telefón so slovami Nechaj tak. Nuž, raz je to tak. A možno sa na mňa dve ďalšie dámy urazia, ale zavárať uhorky ako teta, nevie nikto iný, a možno je to tou láskou a radosťou, čo do nich dáva, pretože aj keď som ich s ňou zavárala, myslím si, že tie moje poháre stále voňali amatérizmom. Takisto je mojou najväčšou fanúšičkou, a volá mi, keď ma vidí v televízii. S babkou Malou som chodievala do práce a hrávala sa na jej sekretárku. Zdvíhala som telefóny a miatla klientov stavebnej firmy, či sa dovolali správne, že im to dvíha akési decko. Dostávala som cukríky od jej kolegýň a čmárala po šmirákoch, akože som zapisovala. Babkin kolega, matne si vybavujem silnejšiu vysokú postavu, čierne vlasy, fúziky a okuliare, mi daroval model auta, červený Mercedes Benz triedy A, ktorému sa dali otvoriť aj dvere. Oči mi zablikali a ja som odvtedy to auto hľadala v reálnej verzii, chcela som presne také isté, až raz vyrastiem - malé guľaté auto, s ktorým zaparkujem všade, nielen na dopravnom koberci. Chodievali sme k nim hore z mesta peši. Mala som to rada, hlavne vtedy, keď som si viezla kočár s bábikou, to som bola najdôležitejšia. Mal žltobielu konštrukciu a motív s macíkmi. V jedno predpoludnie sme stretli pod kopcom malú Rómku, dievča sa mi prihovorilo, že či môže ísť kočíkovať so mnou a už sa mi aj chytalo kočíka. Bola o čosi vyššia odo mňa, možno staršia. Bola by s nami išla ďalej, aj do kopca, nechcelo sa jej rozlúčiť, tak zbožne pozerala aj na tú bábiku, že som jej kočík požičala ešte na ďalších pár metrov prechádzky a rozlúčili sme sa. Spoločne sme s babkou piekli, robili domáci karamel a pred spaním nám čítavala turecké rozprávky. Upečené nepodarky, ako dedko Janko rád nazýval všetko, čo nemalo dokonalý tvar, do rána nikdy na plechu neostali, vraj to vždy myši zjedli. Na pamäti budem mať vždy to, ako myslela na môj vitamínový doping počas učenia na štátnice, aj na všetky jej babské triky. Prísnosť, to vystihuje babku Veľkú, hovorím to stále, že je ako drevorubač, nemá problém sa povadiť s chlapmi z urbára, pretože tí si myslia, že by ju ľahko ošmekli o nejaký kubík. Nemá problém povedať, čo si myslí a je jej jedno, čo kto povie. Disciplína a tvrdá drina, to preferuje a to vyžadovala, žiadne fňukanie. Pri nej si môžem uľaviť a ponadávať, pri nej som vždy mohla pozerať aj na trilery a drámy pre dospelých, ona vytiahla pred polnocou chipsy alebo Vysočinu, a to sme mali k telke. Vždy sa rozčuľovala, keď sa dedko Pišta vybral do kostola sám, pretože to nebolo bezpečné, a často už nevládal. Ona teraz nevynechá ani jednu nedeľnú omšu. Sama sa vyberie na dovolenku do Grécka na dva týždne autobusom, spozná sa tam s tamojšími a pri troche šťastia ešte aj dostane brigádu v olivovom sade. Len ona jediná z našej rodiny si môže zabaliť do kufra na dovolenku grécky jogurt, lebo čo ak by ho tam nemali. A privezť o kufor naviac, lebo za euro sa oplatilo nakúpiť toľko vecí. Len škoda, že napriek svojej zásade, že nepečie, ma nenaučila svoju jedinečnú sloniu slzu, dezert nášho detstva. Starala sa o mamu, Starenku, ktorá vždy, keď sme ku nej prišli, mala vo vrecku zástery kokosovú tyčinku, tá sa mi s ňou bude vždy spájať. S jej kuchyňou, kde sme sedávali, letnou kuchyňou či lavičkou na podstienku, kde ona sedávala, dýchala čerstvý vzduch a kývala nám, s vlasmi bielymi, zapletenými do dlhého pevného vrkoča. Robila v tehelni v obci, a zhodou náhod, na filmovom festivale počas vysokej školy sa strýko jedného režiséra pochválil, že robil v tej istej tehelni a spomínal na Justínu, na Starenku. Debata sa ihneď oveľa viac uvoľnila, keď som sa k nej prihlásila. Nie nadarmo sú rodinné väzby či pamäte také dôležité.

Protivne utekajú dni a roky, na prsty mi kvapkajú slzy. Čo inokedy vydržalo a v ranom detstve zdalo sa nemožné a nemenné, je dnes iba otázkou času. Kiežby takéto živé spomienky boli dopriate všetkým, možno by bolo v okolí menej duchaprázdnych. V dobrom závidím aj malej Betke, ktorá už behá po chodníčku okolo domu a dedo jej počíta, koľko kôl zvládne na jeden dych. Do večere majú času ešte dosť.