OBRÁTENÁ PYRAMÍDA

Majestátna budova na Mýtnej jeden. A zrazu, po menšom vyhecovaní sa, príde mi email, že som bola spomedzi prihlásených uchádzačov vybraná, na základe svojich preferencií, na konkurz moderátorky prúdového vysielania. Ešte raz si email prečítam. Mladosť, pochabosť. Pretože som zabudla, že som pred mesiacom aj niečo také ako sú životopis s motivačným listom, posielala. Obleje ma pocit vzrušenia, ale i nervozity. Čo teraz? Kto by to čakal? Vraj, vyberte si termín, kedy chcete prísť. Druhý mi nevyhovuje, to mám skúšku, prvý sa zdá byť fajn - ale kedy sa budem učiť na skúšku? Na druhú stranu, je treba sa na ňu, po trojmesačnom mordovaní sa s anglickými mediálnymi výskumami, až tak učiť? Tak či onak, potvrdzujem prvý termín. A náhle ma pochytí záchvat smiechu. Akože RTVS! Akože Obrátená Pyramída! Iná, než nás o nej učili v škole, ktorá má obsahovať 5W (čo, kde, kedy, kto, ako?) plnohodnotnej spravodajskej správy! A k tomu akože Ja!

Niekoho možno chytá panika, ja sa pre zmenu už od rána smejem. Veď s humorom to ide ľahšie, povedala som si. A predsa, o nič nejde. Je hlúposť nehodiť sa všanc príležitosti, ktorá príde raz za čas, iba kvôli tomu, že by som mala strach, ako sa to dá zvládnuť. A nejdem sama, ideme s tatom, menší výlet, do rozpálenej, preplnenej Bratislavy. Mojim primárnym cieľom je mať fotku spod pyramídy, viac mi ku šťastiu (zatiaľ) netreba. Všetko sú to skúsenosti. Životné. Prichádzame autom k Národnej banke a hľadáme parkovacie miesta. Zaparkujeme na prvé voľné miesto, ako páni, nevidieť žiaden parkovací automat - to by sa v Púchove, kde za hodinu parkovania zaplatíme toľko, čo inde aj za dve, nestalo. Mám ešte hodinu, dnu už vchádzam s menšou nervozitou, mám sa hlásiť na vrátnici. Viac ma však zaujíma to, či nám niekto na auto nepripne papuču na dôkaz suveníru. Pomaly sa začínajú schádzať aj ostatní spolukonkurzisti - akože konkurenti. Niektorí v mojom veku, bledí, scrollujúci smartfóny. Ako hovorí tato, najhoršia smrť je z vyľakania. Trochu blbé. Ale neľakám sa. Ani po tom, čo prichádzajú starší adepti, tváriaci sa, že nie je nad nich. Spolu nás je desať. O trinástej si nás prevezme človek z Ľudských zdrojov a zavedie nás na poschodie, do tichej miestnosti, kde dostaneme papiere k praktickej úlohe. A nezabudnúť podpísať sa. A k tomu vyplniť rýchly dotazník. Aký je môj ideálny plat? Fúúú, tak to napíšem len tak, od brucha. Kedy chcem nastúpiť? Najbližší termín je už o týždeň. Rýchlovka. Myslím, že najvhodnejšie bude po magisterských štátniciach, smejem sa v duchu a zvyšok odpovedí zakrúžkujem už len tak, ani nedočítavam. Na úlohu nám ostáva desať minút. Potom nás prevezme šéfdramaturgička - položiť perá a ide sa do nahrávacieho štúdia na hlasovú skúšku. Tlačíme sa vo výťahu trinásti, s troma ľuďmi z vedenia. Cestou chodbou doprava a doľava sa snažím zapamätať si schodište, dvere, všetky záchytné body tak, aby som sa vedela vrátiť späť. Očami tiež hľadám dvere s nápisom WC. Najskôr nám však rozdajú papiere k hlasovke. Prečítať kultúrnu správu. Ako, to už je len na nás. Prvý sa hlási nejaký kravaťák, vraj sa veľmi ponáhľa. Nedbám. Pohľadám WC, zavriem sa v kabínke a nacvičujem kultúrnu správu. Stačí raz. Potom už si to prejdem iba očami. Pred zrkadlom, na záchodoch, v RTVS. To už je aký luxus. Keď už nič, tak aspoň toto sa zapíše do môjho dvadsaťdvaročného denníka. Zbytočne ale nečakám, pridáva sa tam ku mne ďalšia konkurzujúca, tak opúšťam priestor a staviam sa do rady. Našťastie nie je dlhá, pretože podaktorí si ešte upravujú svoju praktickú úlohu. Dávno po tom, čo sme "položili perá". Nie sme v škole. Sme v reálnom živote. V štúdiu sa usádzam k jednému zo štyroch mikrofónov, za guľatý stôl, a po tom, čo sa predstavím a nastavia si zvuk, zabliká červené ON AIR a spúšťam. Cítim, že teraz ma dobehla vážnosť situácie a trasú sa mi kolená. Ale hlas, ten mi ostáva - až sa sama sebe divím. Prekonala som sa. Pre seba som dnes hrdinka. (A zajtra budem ešte väčšia, keď zo seba budem soliť myšlienky zo štúdie interaktivity publika od Roba Covera. Ale aj to som zvládla. Aj dobehnúť na vlak, o päť štyri, pretože raz sa spolieham na šaliny, ktoré buď nejdú, alebo meškajú a pre tú tlačenku, v ktorej sa bojím aj o nitku na košeli, aby mi ju niekto nepotiahol, čakám, kým sa všetci dostanú von, a neprivrú ich - alebo v lepšom prípade mňa - dvere.) Dokonca i vtedy, keď sa lúčim s vedením a muž "ľudské zdroje" sa ma pýta, či trafím aj sama k východu. Jasné, nie je problém. Cestu si pamätám. A píšem tatovi, či nemáme papuču. Nemáme, bol to skontrolovať. Tak mu píšem, nech sa vráti ešte naspäť, že ma odfotí pod pyramídou. Nuž, som náročná. Vrátim sa teda po schodoch hore, po tých, ktorými sme klesali dole. Chodbu však prejdem celú doprava a ocitám sa na nejakom neznámom poschodí. Pokračujem ďalej, rovno za nosom. Výťahy. Spása. Myslím si, že potrebujem ísť úplne dole. Vchádzam dnu spolu s ďalšími troma ľuďmi. Pýtam sa, kam idú, že ja potrebujem na prízemie. Oni na samý vrch, na jedenástku. Pán mi stlačí mínus jednotku a pýta sa ma, či tam trafím. Uistím ho, že áno, ale najskôr sa s nimi povozím. Vystupujú a vtedy si na zrkadle všímam nálepky Rádio Devín. Tak možno raz aj tu. Poviem si. Vystúpim na mínus jednotke, samé nábytkové sklady. Vbehnem teda naspäť do výťahu a idem na jednotku. Tam vystúpim, prebehnem zase celú chodbu, je mi známa, išli sme po nej, ale neviem, kam odbočiť. Okolo bufetu som išla už tretíkrát, aj okolo tých chlapíkov, čo opravovali stropové svetlá. Cícerky potu mi tiekli všade, a nadávala som si, že som radšej mala počkať. Napokon mi idú v ústrety dvaja usmievaví chlapíci, spokojní, nesúc si obedáre. Keď vidia zúfalosť v mojej tvári, jeden z nich ma osloví, vraj či mi môže pomôcť. Áno, samozrejme! "Potrebujem sa dostať na vrátnicu. Tak to musíte ísť ešte sem za roh, tu je to celé do štvorca." Poďakujem a prejdem cez rozletené dvojdvere, už vidím schody, po ktorých sme stúpali nahor. Zbehnem ich ani srnka a poprosím fúzatého uja na vrátnici, aby mi odomkol závory. Tato ochotne čaká, ešte vydrží, než si poberiem všetky dôležité bulletiny, lebo to by ani inak nešlo, keby som zase neprihodila do zbierky, a zastaví ma hneď pred dverami. Aby ma odfotil s nápisom RTVS. Dvakrát cvakne a je z toho desať fotiek. Posunieme sa viac na slnko, a vravím mu, na šírku aj na výšku, nech je vidieť pyramída a ja. Cvakne raz, druhýkrát a je to. Ukáže mi ich až v aute, cez slnko nevidíme. Spokojná, že svoj hlavný cieľ som splnila. Ešte viac než že som sedela za mikrofónom v RTVS. Hlava sa mi z toho točí do štvorca. V obrátenej pyramíde, ale nohami stále na zemi. V aute potom zisťujem, že z pyramídy je vidieť akurát tak kúsok, lebo tatovi sa zdalo esteticky vyváženejšie odfotiť ma s tým nápisom pri vchode a aj pod strieškou. Tak teda, nápis Rozhlas a televízia Slovenska, zelené kvetináče, nejakí dôchodcovia za mnou a nakoniec aj ja a pol Obrátenej Pyramídy. Na záver už len pocit, že som vydala zo seba, čo som vedela, ale s pocitom salámistky, ktorý mi už zase raz načas chýbal. Keď nejde o život, ide o... A teraz sa uvidí, rozhodne sa tak či onak. Pár snov už sa mi splnilo a na tie ostatné ešte príde správny čas. Nie vždy sa totiž ich splnením deje iba to najlepšie, často totiž napokon za ich obhájenie bojujem viac, ako keby som to ako sen nestatusovala. I tak je však najdôležitejšie rozhodnúť sa tak, ako to v tej konkrétnej chvíli človek cíti. 5W som si pre dnešok splnila.