NARODENINOVÉ TORTIČKY
Trinásty január. Sobota ráno. Prebúdzam sa na vôňu variaceho sa mlieka. Vonia mi to. Mám rada mlieko. Na milión rôznych spôsobov - napríklad s medom a škoricou, alebo len s medom, alebo iba so škoricou, či s kakaom aj karobom. A dobrá je aj káva zaliata priamo mliekom - to pijeme s mamou a tvárime sa, že je to eňo-ňuňo kapučíno. Ale ono fakt aj je, mňam! Ale ako sa tak viac prevaľujem, zrazu mi do nosa udiera smrad kypiaceho sa mlieka. Ranná klasika. Mame "zasa" vykypelo mlieko. Inak už by to ani nebolo. Môže stáť vedľa keramickej dosky, dokonca aj nad ňou a popritom variť čaj, jednako nestihne kastrólik s vriacim mliekom odsunúť skôr, než stúpajúca pena presiahne rysku a rozleje sa po keramickej doske, roztečie sa cícerkami do všetkých strán, napadne aj vriace koleso a potom vetráme, drhneme - a stále dokola. Lenže, keď sa tak zamyslím, už by to nebolo ono - už by to nebolo od mamy, a predsa od nej to chutí najlepšie. Prežijem. Dnes mám narodeniny. Je to predsa vôňa domova. Do kakaa namáčam tri dni obschnutú vianočku - ďalšia mňamózna vec, chutí ako veľkonočný mazanec. Najradšej mám však tú domácu, s kopou hrozienok, posypanú makom - a odležanú z chladničky, to je ešte len chuťovka. Ale čo neznášam je presne toto: už raňajkujem, alebo už som naraňajkovaná a mama zrazu "Aha, veď my tu máme zo včera ešte tej medovej torty!" A vtedy, narodeniny-nenarodeniny, odídem z kuchyne a ofučaná sedím v izbe, kým nevychladnem. Také extra raňajky to mohli byť!
Najlepšie na narodeninách je, že ich môžete začať oslavovať už vopred. Oslavovať "po funuse", to už je nuda, ale vopred, to nás vždy prekvapia gratulanti, keď máme doma rozťahaný všetok bordel, ale plní ambícií, že sa to postupne uprace. A tak prišla už v piatok babina. Samozrejme, že sme nemali ešte nič napečené! Druhá babka mi sľúbila, že upečie čokoládovú tortu. Bez múky, iba z pomarančov - tie po varení rozmixuje, pridá kakao, orechy, vajíčka a všetko to vyleje do hrnca. A korpus, upeč sa! Vyklopí to a tramdadá, hotová torta. Nič náročné, predsa nemá až toľko času, keď je na dôchodku a musí stihnúť ešte neskutočné množstvo iných vecí. Napríklad prelistovať najnovšie jobovky zo sveta šoubiznisu a potom mi zavolá, že kto s kým, a kde boli prichytení. Babka tortu zatiaľ nepiekla. Tak takto sa u nás vítajú nečakaní hostia - okrem kávy s dvoma lyžicami cukru, bez ktorých ju už babina nevypije, sme na stôl ponosili zvyšky všetkého vianočného, čo ešte po nočných nájazdoch ostali. Keď tu zrazu, cukrárky veľké, objavili sme s mamou - opäť v našej kúzelnej špajzičke - medovú tortu. S dnešným dátumom spotreby. Tak poď ho! Predsa nebudeme ponúkať len také sezónne pečivko. Rozkrajovali sme o dušu, keď medzitým zavolali aj krstná s manželom, aby sme im otvorili, že stoja pred vchodom. Amen tma - podávam mame ďalšie taniere. Všetci svorne sedia v obývačke, za ušami sa im tvoria hrčky, prežúvajú a krstnej manžel si ešte pýta - kyselinár jeden, neviem ako to robí, môže zjesť hoci aj cukrového slona a spaľuje mu to rýchlejšie, než by mu BMI kalkukačka vyfľusla výsledok. Vravím si, nezáviď a dopraj im. Aj tak už končí trvanlivosť. Tak mu ešte dokladám. Pridá si teda aj babina. Zapíja to kávou. Po dvoch hodinách spokojní odchádzajú. My spokojne zatvárame, lebo ostal iba jeden trojuholník torty.
A po tom, čo vyjdem z izby už odfučaná, že teda nevadí, veď som mala to svoje milované kakao, zdvihne mama mobil a zhrozene vyvaľuje oči. Babina jej volá, že už od rána jej zvíja črevá v ukrutných kŕčoch, či náhodou tá torta nebola akási čudná, pretože už volala aj s krstnou a tá už si dala niečo proti preháňaniu. Mama ju utvrdzuje v tom, že určite nie, veď ju jedol aj Jozef, manžel od krstnej. Ten ale vraj spokojne leží pri telke. Mama položí, znova pozrie do chladničky a otvorí nádobku s tortou. Zelená od vrchu až nadol. A vykydne ju rovno do koša. Včera ešte vyzerala normálne.
Poobede mi zavolá babka - tá s tou pomarančovou tortou. Už je hotová. Potrela ju džemom a poliala čokoládou. A či tam chcem aj vek? Veď "dve stoličky" sú predsa niečo extra!