NA PRÁZDNINÁCH U BABINY GÁBINY

Babina Veľká (to preto, že je veľmi vysoká, tak som si ju tak vo svojom detstve pomenovala) býva už šesť rokov bez dedka, vo veľkom dome, na konci ich predlhej dediny, tam, kde už obvykle medvede zablúdia na záhradu, líšky si bez strachu z prichytenia pri čine pochutia na sliepkach a psičkári bez ostychu nechajú výkaly svojich psov bez povšimnutia. Ako napríklad včera, to bernardínske lajno pred bránkou, do ktorého sme takmer stúpili. Babina presne vie, kto jej ho tam nechal na obdiv. A ktovie, možno by to bolo prinieslo nejaké šťastie. Alebo? Tak či onak, babine napadlo, že by nebolo od veci, keby som časť svojich "poskúškových prázdnin" - ktoré sú po uplynulom semestri zaslúžene dlhé - strávila u nej, na prázdninách, pomohla jej okolo domu, rozveselila dušu. Tešila som sa, pretože také prázdniny som zažila naposledy v druhom ročníku na strednej, kedy sme sa cez letnú olympiádu v Londýne každý večer ládovali čipsami, Vysočinou s kyslými uhorkami, a nešli spať skôr ako o druhej v noci.

Vybalila som si ruksak v prednej izbe, kde sme vždy cez hocaké prázdniny spávali s bratom v jednej posteli, ja s nohami pri jeho hlave, on so svojimi pri mojej, a neraz sme si pri zaspávaní nadávali, že niekomu smrdia nohy a ten druhý kope akoby šliapal na bicykli. Aj to už je dávno preč, teraz je v izbe žehliaca doska, je tu zimno a pribudli dve policové skrine s knihami. Spať budem teda v spálni, vedľa babiny, na mieste dedka Pištu. Na jeho nočnom stolíku sú veci stále tak ako kedysi. Sála z toho teplo a pocit neustálej prítomnosti. Vedľa našich fotiek z detstva je položený ruženec a jeho fotka z mladosti, bol poriadny Švihák! (Na čo doplatila chúďa mama, keď ako triednu učiteľku na strednej schytala jeho bývalú lásku, respektíve on ju nechcel, a to je to horšie, tak teda ohrdnutú bývalú lásku, ktorá si na mame vybíjala svoju moc. Presne taký je tento náš svet malý. A ako dodáva Brigitte Bardot "aj tak sa raz všetci stretneme v jednej posteli".) Dni sú hneď iné. Obvykle, v tieto poskúškové dni, ráno po prebudení zapínam rozhlas, aby som bola v obraze, uvarím si čaj, nachystám raňajky, umyjem sa a usadnem v izbe za stôl v otáčacom kresle, pustím si z archívu niektorú diskusnú reláciu, skontrolujem email a pustím sa do písania. Z fikčného sveta do reality sa vraciam zvyčajne až na obed, keď sa doma objaví mama. U babiny je to iné, vyvaľujem sa do trištvrte na sedem zachumlaná v duchnách, ktoré mi nedajú dýchať, ale je pod nimi úžasne mäkko a teplo. Skontrolujem čas na mobile a dám si upozornenie o desať minút. Zídem dole po schodoch, do kuchyne ma priláka vôňa čerstvej kávy a pečiva, sedíme spolu pri stole, chlípeme zo šálok a nechávame prenikať cez žalúzie vychádzajúce slnce. Mám výhľad priamo do záhrady, ešte aj do tej susedinej, ktorej som pred tými šiestimi rokmi vynadala do starých kráv, pretože priala dedkovi, aby na neho padla jabloň, ktorá jej vraj výrazne zasahuje do jej teritória. A vtedy pokora nepokora, bola som značne drzá... Po výdatných raňajkách si nachystáme drevo na zakúrenie v kachliach, dnes tu máme aj moju malú, milú, aj dobre vyčúranú, už šesťročnú sesterničku Elišku. V škôlke zúri chrípka, tak vraj pre istotu. Povinnosti na počítači idú bokom, pretože chce sledovať animáky, zatiaľ čo my navaríme na obed našu obľúbenú fazuľovú polievku nakyslo. Potom všetky tri spoločne lúštime krížovky - ja babine radím anglické a nemecké výrazy, ona si to starostlivo a krasopisne zaznamenáva ceruzkou a Eliška si potom celú stranu krížovky vygumuje, aby bola strana znovu čistá a mohla si ju vylúštiť ona, odznova. A najlepšie sama, to máme všetky narovnako, že si najlepšie všetko urobíme samy. Aby nám lepšie trávilo, pôjdeme sa prejsť do hory. Eliška najskôr ešte pobehá po záhrade, aby nabrala do čižiem ešte viac blata, sneh, čo včera napadal už aj zliezol, večná to škoda. Blata v záhrade som si nabrala statočne i ja, ibaže do sandálov, pred pár rokmi, keď sme s dedkom očkovali zajace. Babina to vtedy dedkovi prísne zakázala, videla na ňom, že sa po chemoške cíti zle, lenže on potreboval niečo robiť, aby nemyslel na iné. Odpratali sme sa teda ku potoku, vo fúriku som mu postupne prevážala jedného zajaca za druhým a za búdou, kde hudrali dve morky s jedným moriakom, sme im do kožtičky na uchu vpichovali očkovaciu injekciu. Lenže potom prišli na rad tí z divokejších zajacov, mali sme pár posledných injekcií a babina vykrikovala z balkóna, že je hotový obed. Bola som vyslaná, aby som zamávala, že sme ešte pri potoku a kŕmime morky. Vybrala som z fúrika posledného vyvoleného, Lojza. Metal sa na všetky strany a tak namiesto zajacovi vpichol dedko injekciu mne! Z palca mi začala tiecť krv, dedko mi povedal, že si to mám cucať a držať Lojza, kým nenahodí novú vakcínu. Nahodil, Lojzo sa znova pometal, a dedko vpichol očkovaciu látku aj sebe. Ibaže jemu začala tiecť krv prúdom. Zľakla som sa! Jediné, čo mi napadlo, bolo vhodiť Lojza rýchlo do zajačinca a cez celú záhradu som bežala ako o život, vykrikujúc na babinu, aby rýchlo išla von, že dedkovi tečie krv. Musela som s pravdou von, že čo sme stvárali. Dedko sa so mnou až do ďalšieho dňa nebavil, že som koza, lebo som to musela hneď vytárať. Na druhý deň mal zakázané na záhradu ísť, tak sedel v pracovni, odkiaľ vrčal šijací stroj. Aby si to vyžehlil, ušil babine skladanú sukňu. Na večeru mu ako boliestku-odpustku urobila jeho milované makové bobále.

Od Elišky sme boli potom celé zablatené aj ja s babinou, ešte než sme vošli do hory. Kľukaté chodníčky, motajúci sa poľovníci kontrolujúci revír a lesníci, čo nakladali drevo na odvoz, dnes už tretíkrát, lebo zima zase prekvapila. Intimita na dedine. Voda v potoku stále tečie, miestami sa objavujú zamrznuté plochy lákajúce korčuľovať. Ibaže to by nám nemohli omŕzať úsmevy. Vraciame sa domov, rozpálime oheň a na panvicu rozbíjam vajíčka na volské oká. Eliška je potichu, nechce ísť s krstnou, že jej je s nami dobre, ani zajtra by nemusela ísť do škôlky. Zdekuje sa do jedálne a zatiaľ čo babina pozorne sleduje televízne noviny o piatej, a zakaždým sa ma opýta "Počúvaš? No počuješ, čo sa zase udialo?!", Eliška si v jedálni nenápadne obzerá priestor. Tak predpokladám. Po chvíli totiž prichádza za nami a ukazuje babine svoju malú šporiacu peňaženku, že "aha, ona má doma také isté eurá." Čo má babina v jedálenskom kúte nachystané na noviny, si Eliška "požičiava" na toho škrečka, ktorého si kúpi, keď bude mať konečne osemnásť. Babina okoktavie, pretože nevie, čo na taký argument povedať a keď si pýta peniaze naspäť, Eliška spustí krokodílie slzy. Kleptomanka jedna, veď počkaj, to poviem mamke! Zastrája sa babina a hneď ako krstná vojde do obývačky, už sa rieši kauza troch eur. Peniaze nakoniec ostávajú v šporiacej peňaženke, skrytej v bare, kde má babina sladkosti a tá jasne prízvukuje, že kým jej to Eliška sama nevráti, nebudú kamarátky. Lenže čo si také dieťa uvedomuje, keď vníma bezpodmienečnú lásku a vie, že babina sa aj tak o chvíľu odrazí? Raz darmo, je to Líška - naša Eliška...

Teraz je olympiáda zimná, v Južnej Kórei, a dnes je ešte k tomu aj Gabriely. Inak, po večeroch sŕkame bylinkové čaje, v ktorých si máčame dlhé piškóty. A keď nezaspíme pri praskaní dreva v kachliach, zababušené v plyšových županoch, dopozeráme aj program v telke do konca. Živé vysielanie prerušuje reklama na bonboniéru, ktorá je absolútne top jedine na Valentína (hlúpy to sviatok). A tak sa s plnými ústami spytujem babiny: ako vedela, že dedko je ten pravý? Odpovedá, že si musím prehodnotiť - aj pravju, aj lavju stránku veci. Dnes večer už ale venujem špeciálne jej, so zvyškom piškótovej torty s lesným ovocím a ozaj skvostným vínom.