MÔJ VEĽKÝ BRAT

Je toho toľko, čo chcem povedať... A práve v tej chvíli som ani nemohla. Do očí sa mi rinuli slzy. Stála som na pódiu ako moderátorka. Rola, o ktorej som snívala ešte za svojich stredoškolských čias a potom ma to prešlo. A ajhľa, predsa len si ma to našlo, aj s odstupom času, keď už som vďačná absolventka svojej stredoškolskej alma mater. Lebo tam som sa naučila najviac toho, čo viem. Avšak nielen to "umno", ale predovšetkým to, že treba mať väčšiu štipku trpezlivosti, nadhľadu, pokory a tomu, že vždy sa oplatí veriť. A po bilancovaní sa myšlienkami vraciam späť k svojej povinnosti, zároveň radosti. Stojí tu môj brat, Oliver, v celej svojej výške, kráse, múdrosti a síce sa má ešte čo učiť (minimálne si musí upratať ten neskutočný bordel v izbe, pomyslím si), som hrdá sestra! Triedna mu cez hlavu prevlieka šerpu, objíma ho, niečo mu pošušká do ucha a odfotia sa. A mne stečie slza. Nie, to predsa nemôžem, veď nás na pódiu sníma kamera a za nami je veľká obrazovka! Pootočím sa publiku chrbtom, je to neslušné, ale bude to len nachvíľu.

Ten nápad skrsol v hlave môjmu bratovi, a bývalému učiteľovi zo strednej, ešte dávno na jeseň. Začala som vysielať v rádiu a v jeden podvečer mi zazvonil mobil. Zavolal mi onen bývalý učiteľ, vraj aby som verila rečiam svojho brata, že naozaj ide o vážnu ponuku - moderovať stužkovací ples mojej strednej školy, môjho mladšieho súrodenca. Bola som v miernom šoku, nepopieram. Napriek tomu - nebolo nad čím zbytočne dlho premýšľať. Načo aj? Tak či onak by som na ples išla, či už ako obyčajná sestra, alebo sestra-absolventka a k tomu moderátorka. Nuž teda, privolila som. S vďakou, poctou, vzrušením. Ono, sedieť za mikrofónom v štúdiu je predsa len iné, než sa postaviť pred osemsto ľudí a sprevádzať programom päť hodín. Toľko netrvá ani živé vysielanie nijakej extra predraženej akcie pre "high society". Možno som mala dovtedy menšie skúsenosti aj so "živým" moderovaním, ale bolo to dávnejšie a vtedy som mala aj iný pud sebazáchovy. Na strednej, tam to človek až tak nerieši. Lenže, už som dospelá, mám dvadsaťdva (áno, vážne je to veľa na dnešnú zodpovednú dospelú mládež) a predo mnou je Zodpovednosť za moderovanie dvadsiateho druhého ročníka stužkovacieho plesu. Moja "Hlava dvadsaťdva". Ufff.

Až do Vianoc sa nič nedialo, teda, nič moderátorsky organizačné. V prvej polovici mesiaca som sa prvýkrát stretla so študentom, ktorý to mal so mnou moderovať. Také mladé ucho, trochu vystrašený, ale zdal sa byť šikovný, že by to mohlo fungovať aj bez veľkého nácviku. Vlastne, muselo. Pretože prišli zápočty, nebolo kedy cestovať na Vsetín a skúšať si niečo "prechádzať" či "študovať". V digitálnej dobe stačí aj online konzultácia. Na Nový rok mi v emaili zasvietil scenár. Oblial ma pot, vynoril sa menší stres. Čo budem hovoriť, keď nebude o čom hovoriť? A potom som si vyložila nohy na stôl, že musí stačiť improvizácia. Niet priestor na veľké reči, múdre citáty. Dôležité je prežiť prvé magisterské skúškové. A rovno z predposlednej skúšky som mašírovala na generálku. Absolútne pripravená s jednou vetou: "Príjemný dobrý večer, vážení prítomní." Potom už by som sa mohla na opätku otočiť, bolo by okolo polnoci a bratovi by som venovala "kráľovský tanec". Namiesto toho sme na generálke úvod úplne preskočili. Takže je to tu, nutno improvizovať. Scenár sa stihol za pár dní zmeniť, takže som prišla naozaj veľmi pripravená. Bez aktualizovanej verzie. Nič to, ako "veľká profesionálka" som nenechala na sebe znať nervozitu a ani zimu, ktorá ma kosila. Po štyroch hodinách skúšania príchodu sprava - zľava, obecných kecičiek, že sa šerpuje šesť tried a uviesť každú osobitne, sme si s Dávidom vydýchli. Leč, mordovisko to malo byť až v ďalší deň. Na moje prekvapenie sme sa po prvých minútach zohrali, ale ani za tie štyri hodiny sa nezohriali.

Sčista-jasna, už bol piatok! Ku kaderníčke som išla už hneď ráno, žiadne vyspávačky, veď v sobotu budú dospávačky. A veruže, dobreže! S mamou sme odtiaľ prišli presne na obed, na rad prišlo líčenie a kým sme sa obliekli, prišla som s mierne pokročilým meškaním na "skúšanie úvodu večera". Žiadna skúška, môj sparing partner pomáhal plesovej spoločnosti, ešte stále sme nemali definitívne zoznamy tried, ale veď do siedmej - to je ešte doba. Napokon sme začínali s desaťminútovým oneskorením, ktoré sme v priebehu večera dohnali. Na pódium sme prišli naraz, spolu, v závese a aplikovala som svoju pevne naučenú formulku: "Príjemný dobrý večer, vážení prítomní." A potom už ani neviem ako sa to rozbehlo ďalej, prvú polovicu oficiálneho programu som sa nestihla ani len napiť, nieto ešte v druhej polovici do seba dostať chlebíček, ktorý mi s veľkou vervou núkali v zákulisí. Uznajte, vyjsť na pódium s umastenými rukami, ústami a potom si priťuknúť s riaditeľom, so slušnosťou a dychom po vajíčkovej pomazánke a kyslej uhorke, to nie je príliš "na úrovni", a neprebila by to ani šumivá vlna šampanského. V druhej polovici už to začalo ísť závratnou rýchlosťou, začala som cítiť bolesti od opätkov, byť boli nízke, a už-už som sa začínala tešiť zdarnému zakončeniu oficialít, aby som si nachvíľu sadla a konečne sa i najedla - aj keď tie chlebíčky vážne nevyzerali okolo polnoci už vábne, keď sa dusili pod alobalom. Nuž čo, ešteže sme si vzali do príručnej tašky vlastné jedivo - a môj brat-súkromník to, čo nám babka napiekla pôvodne na stôl, bielkový chlebík s mandľami a syrové koliečka, s radosťou nechal sušiť v šatni, odkiaľ to potom doniesol, nedotknuté, pretože pitivo bolo predsa prednejšie. Absolútny oddych prišiel zvolením kráľa a kráľovnej plesu, po ktorej sme si to okamžite namierili ku baru. Na úspechy všetkých maturantov. S ľútosťou som sledovala spotených tretiakov, ktorí fotili pri banneri s logom školy. Rodičia boli nenásytní po fotkách, hrnuli sa jeden cez druhého, a kto už bol v opojení, fotil sa aj s neznámymi, len aby bol videný. Pri tombole vznikol chaos, slečny si síce vzali od niekoho príslušný lístok, ale vzápätí zabudli od koho. Kto vyhral budík, mohol sa zrazu tešiť z parfému a tak podobne. Bavilo ma sledovať to. Až kým nenadišlo za desať dvanásť. To už som bosá utekala do zákulisia, kde bolo pripravené polnočné prekvapenia. Čuduj sa svete, neprišiel kúzelník, ale slovenský popík na české pódium - Martin Harich! Obrátil sa na nás, tak mačovsky akože "ahojte, tak vy to tu vraj dnes vediete, ja som Martin", a ja som mu podala ruku "ahoj, Laura, a vieme, poznáme Ťa z telky." Myslím, že na rande už spolu nepôjdeme. Na pódiu sa najskôr aj chcel rozprávať, a keď už som mu dávala podľa neho asi ťažké otázky, keďže horúčku tridsaťdeväť zrážal rumom, už potreboval začať nutne hrať, "veď od toho sme tu, aby sme nekecali, ale bavili sa". Bystrík jeden! Aj zahral, z pódia museli jeho náruživé fanynky postupne odvádzať späť dole členovia plesovej spoločnosti a napokon dostal kyticu od slečny, ktorej ju tam daroval frajer. Aké milé! Nuž, ale ako aj spieva v jednej z piesní: "...vymakaný máš význam každej bodky - až kým, kým nezaspím..." Preto: Bodka.

Je toho toľko, čo chcem povedať... Môj brat už je veľký. Dospelák! Má svoje sny a ciele, presne ako som mala ja, keď som bola v jeho veku. Moderovanie som bez veľkého stresu zvládla. A zvládol to aj môj sparing partner, ktorý sa s takouto šikovnosťou isto iste nestratí! Bez ďalších emócií a zbytočnej nostalgie a sentimentality sa zmôžem len na jediné: ĎAKUJEM! Už po toľký raz zase a znova. A úprimne doznávam - aj ja som si vystála frontu k banneru s logom školy, niekoľkokrát, a tento večer som si mohla dovoliť predbehnúť sa, lebo o desať minút na pódiu už sa zase niečo dialo...

(Presne tak, ako je tomu i v Plesových novinách: JEDNA RODINA

Píše mi brat, že im budem moderovať maturitný ples. Pousmiala som sa nad tým a uznala jeho zmysel pre humor. Kdeže by som sa tam, na Kostke, nabrala ako moderátorka?! Ibaže to nebol vtip, ale fakt! Už mi volali aj z najvyššej organizácie! Naraz cítim vzrušenie, ktoré je iné, ako keby som sem išla len ako staršia sestra, absolventka Kostky, sparing partnerka svojho "malého", leč už dospelého, brata. Sme rodina, máme sa radi. A tú ďalšiu som mala i ja tu - prišla som sem ako štrnásťročná šumienka a na intrák ma prihodili k slečnám o tri roky starším. Vraj by ma aj boli šikanovali, ale keď videli môj ustráchaný "leklý" výraz (celkom dobrá taktika), viac sme sa spoznali, vytvorili sme si väzby a ja som tak získala ešte dve "maminky", ktoré sa o mňa príkladne starali. Nezabudnuteľnou sa stala tiež odborná stáž v druhom ročníku - bývali sme v prímorskom hoteli v Taliansku, bolo nás osem dobrodružstvom podnietených a riaditeľ Kostka. Hotel bol plný dôchodcov, s ktorými sme potajme chodievali na nočné tancovačky do suterénu a oni nás ráno chválili, aké sme "belly" a či aj dnes budeme "danza". Napokon dostal riaditeľ pochvalu, aké má šikovné dcéry. A veruže, boli sme ako sestry, spiklenecky sme si žmurkli. Ďakujem svojej súdobej Kostke, za všetky príležitosti, ktoré mi ponúkla. Verím, že budúci rok sa sem vráti zase niekto iný, kto vyletel z rovnakého hniezda v ústrety dobrodružstvám. Vraveli sme si, že "chceme urobiť dieru do sveta, aby tá ozónová neostala sama." A že či!

Teraz píšem ja svojmu bratovi, aj všetkým VÁM, plesajúcim Maturantom. Aby ste sa nebáli, zdvihli hlavu k nebesám a usmievali sa. Dnes je to VÁŠ večer! Ste súčasťou Rodiny, ktorú ste si vytvorili, a pre ktorú vám zázemie poskytla Kostka. Staré, však múdre príslovie hovorí, že "Kto nájde priateľa, nájde poklad" - v tomto prípade svoju stredoškolskú Rodinu. Nechcite byť príliš rýchlo dospelými, lebo byť dieťaťom, to je ten luxus a pôžitok! Prajem Vám veľa úspechov, radostí, slastí, odhodlania, vzrušujúcich stretnutí, srdečných návratov, rodinných zišlostí a inšpiratívny nadchádzajúci čas, milí Plesajúci!)