LAURA, IBA LAURA

Mažem si ráno na ksicht mamin make-up. Vraj už ho nebude používať a mám ho domíňať. Domnievam sa, že sa tak rozhodla preto, že sa jej na tvári opäť vysypali vyrážky. A ja ich nemám, zatiaľ. Hoci čiernych bodiek už sa asi nezbavím, a to je závažný ksichtový problém pre mladú dospelú ženu. Nuž, ale ten make-up. Je tam trochu, na dne. Myslela som, že len na dnes. Vydrží, kým nevyjdem zo svojho home-office, svojej komfortnej zóny, ktorá momentálne chráni moju tvár od prízemného mrazu tohto týždňových rán. Nasádzam si masku. Maminu. Ale nie som ako ona. Nebudem. Rozotieram si najskôr čelo, odspodu nahor, aby som nemala vrásky. Potom rýchlo nos, pokračujem na bradu, potiahnem ešte nižšie, aby som nemala plot. Od nosa pokračujem smerom k uchu, rozmazávam si krém v smere slnečných lúčov, a prekvapivo sa mi dnes nechce ani mračiť. Pod oči toho vytlačím čo najviac, aby som prekryla svoje očné nočné "modré z neba". Dotiahnem to riasenkou, ale iba tak jemne, aby som mihalnicami nenarobila prievan v papieroch, čo mám na stole. Ostanem stáť a dívam sa na seba. Mrknem najskôr ľavým okom, tým, na ktoré som tupozraká a potom pravým, tým, na ktorom som nosila oklúzor. Čakám, čo sa bude diať. Či sa niečo bude diať. Chcela som byť ako mama. Mať to tak ako ona. Zrušila som si to najskôr tým, že som jej povedala, že nebudem hlúpa ako ona a nepôjdem za učiteľku. Lebo tak by sa to v našej ženskej rodovej línii možno aj očakávalo. Prvá výnimka... Nestihla som mať do svojho terajšieho veku dieťa jedno, nieto ešte dve ako ona. Druhá výnimka... Chystala som sa aj na doktorát, ale postupne si uvedomujem, že už budem naozaj potrebovať dlhšiu pauzu od učenia či školského prostredia všeobecne. Tretia výnimka... A potom na seba znova mrknem, zase naopak, aby ani jednému oku nebolo ľúto, či vedia mrkať rovnako (ale nevedia, lebo ja jednoducho mrkať neviem a skôr to vyzerá, že mi niečo do oka spadlo), či skôr pro forma. Akoby som zabudla na to, že sa s mamou nedá na nič po deviatej hodine večer pozerať, padá jej hlava a zaspáva na stoličke v kuchyni, unavená z celého dňa. Keď chcem pozerať zase niečo s Oliverom, z fleku ma odmietne a povie mi, že sa so mnou nedá na nič pozerať, lebo do piatich minút spím. Tiež unavená. Alebo možno z tej tmy utlmená. V obchode si vždy pri pokladni obe nahádžeme k nákupu aspoň tri balíčky žuvačiek. Správne, jeden balíček na deň, lebo keď som nervózna, žujem. Aj mama žuje. Praskáme si bubliny, prehadzujeme zľava doprava, dožujeme a vymeníme za nové. Najradšej mám sladké, tie džúsové s príchuťou melóna, to je také pôžitkové žuvanie, lebo ich je v balíku len päť. Zato mama si tých päť dá naraz, a potom sa čuduje, že ju bolí sánka. Ja mám zo žutia zase bolehlav. A pritom sa máme tak rady, až sa navzájom vytáčame. Pri odchode do mesta si vieme pri dverách povedať jedna druhej, ktorá ktorú zdržiava. Po ceste dolu schodmi sa dohadujeme o tom, ktorá z nás zjedla z toho balíka jogurtovo-amarantových cereálií viac, a hoci nám je z takého prežratia zle, zasmejeme sa, že aj tak nám padli vhod. Veď zajtra si nedáme. A potom si pozajtra pre istotu kúpime zase ďalšie dva balíky... Ráno otvorí skriňu a vysype sa na ňu zo desať svetrov, ale nemá si čo obliecť. Otvorím skrinku a košele mám zladené do bielo-modro-zelených odtieňov, ale raz neviem, ktorú si obliecť. Potom sa zatvorím v kúpeľni, postavím na vaňu pred veľké zrkadlo a obzerám svoje (ne)dokonalosti, ako čo zakryť. Plesknem sa po zadku, že aj tak je to jedno, nevadí a zleziem dole. O pár minút ma vystrieda ona, niečo si zašomre, ešte sa dvakrát prezlečie a môže ísť... (Ale to tu vraj nemám spomínať, lebo sa bude hanbiť.) Zväčša sa ponáhľa, nemá čas na zbytočnosti, niečo zabudne a prebehne aj obutá po celom byte, ešte sa vráti ku mne do izby, vystrieka tam na seba pol parfému a môže ísť. Ja keď niečo zabudnem, vyzujem si aspoň jednu, zväčša pravú topánku, na tej nohe preskackám po byte, voňavku pre istotu aj zabudnem použiť, lebo i tak meškám a ani voľajaká "Jediná" to nespasí... Ak niečo nestihnem dnes, mám pocit, že tých dvadsaťdva produktívnych rokov predo mnou uteká o to rýchlejšie. Pozriem sa na seba oboma očami, vypúlim ich tak, aby som videla jasne, aj bez dioptrií, lebo tupozraká som po nej. A asi som ako ona. Aspoň trochu. Bez príkras a popierania. Bez všetkých tých životne nalinajkovaných míľnikov. Mňa volajú Vanda, ju Laura. Samozrejme, v tom lepšom prípade aj správne priradia. Inokedy si my domyslíme, ktorej z nás sa to týka. Ale, čo je teda horšie - lepšie, že to funguje hlavne bez toho make-upu. Už som si ho namazala. Už tak pôjdem medzi ľudí. Už tak zvládnem tento ďalší deň.

Nasledujúce ráno sa chytám za hlavu i celú tvár. Mám vyrážky. Make-up bol tri mesiace po dátume spotreby. Nehľadajte dátumy spotreby, radšej. Záruky neexistujú. Ani v dermatologicky testovanom, ani v dennodenne prežitom.