FESTIVALOVÝ RAUT

Sadáme do Vikiinho Mini Coopera a rútime sa do najvzdialenejšieho, zato najlacnejšieho supermarketu, ktorý tu v našom študentskom meste máme. O siedmej večer začína slávnostný galavečer nášho malého, leč známeho undergroundového študentského filmového festivalu. A preto sme aj zostavili patričné festivalové menu. Teraz už len nakúpiť a prichystať poriadny raut! Uf, uf, uf, tlačí nás neúprosný čas. Berieme jeden vozík, jedna šoféruje, druhá počíta na mobilnej kalkulačke a spoločne hádžeme do neho všakovaké jedivo. Čipsy, tyčinky, voľajaké lacné krekry, budget nás citeľne obmedzuje, a preto musíme vyhodiť tie super čokoládové sušienky, aby sme mohli rozšíriť repertoár syrov. Od údených, až po plesnivé, od deravých až po tie najtvrdšie, čo sa budú zle krájať aj na druhý deň (ale to sme nevedeli!). Suma sumárum, pri pokladni preratúvame, že sme takmer na dvoch tisíckach, máme šunky, syry, nátierky, zeleninu, pečivo, kelímky a pitivo, a ešte nám musí ostať na nejaké vína. Dokonca sme našli za výhodnú cenu aj nožíky a dosku na krájanie, aká to úľava. Víno sme kupovali stočené, v pet fľašiach, čo síce nepôsobí príliš reprezentatívne, ale veď - nikto to neuvidí. Snáď. S nákupnými taškami vystúpime pred bývalým obchodným centrom, teraz už multifunkčným domom pre rôzne kultúrne akcie. V značnom časovom presse, pretože po veľkom nákupe nás ešte čakalo skladanie bulletinov, vylepovanie plagátov. Udychčané vytiahneme nákup v centre diania, za hodinu to jednoducho stihnúť musíme. Vyťahujeme nožíky s pečivom, a ups, s kvalitnými novými nožíkmi si obe porežeme naraz dva prsty. Takže jednohubky z celozrnnej bagety s humusovou pomazánkou a proscciutom sú už s pridanou, živočíšnou, hodnotou. Nuž čo, sme len ľudia. Jediné šťastie, že v kabele nosím nastrihaný leukoplast pre prípad, že by sa mi urobili otlaky. Na zvlášť tácku krájame syry, k nim pridávame kyslé uhorky, uhorky poľné, rajčiaky, malé cherry rajčiny a papriku. Keď nás vidia študenti-inštalatéri z nižšieho ročníka, nechajú fotky na pokoji a vraj nám aspoň čo-to pomôžu. Ochutnajú tak z každej nachystanej tácky, a že "dobre ste to pripravili, šikovné ste, baby." Kľud, dýchaj, krájaj, natieraj. Vytiahnu z tašiek čipsy s tyčinkami a krekrami, vysypú ich do misiek a po tom, čo si za plnú hrsť zo slaných hlúpostí vezmú, prenesú misky k táckam. To už sa začínajú zbierať hostia, čestní i okoloidúci, ktorých zaujala inštalácia pyšného páva na fontáne. Minerálky pre nich nie sú atraktívne, zdá sa, že medzi prvými sa zlietajú "holubie letky", sondujúc po (kvalitnom) víne. Otáčame sa aj s Viki chrbtom k rautu a prelievame z plastu do plastu, biele aj červené, hlavne, nech nás nikto nevidí. A hľa, tu sa nám zjaví kameramanka, dokumentujúca prípravy galavečera. Sme teda odhalené! Ruky si na záver, zase a znova, vyutierame do vlhčených vreckoviek, ofúkame si porezané prsty, nahodíme úsmevy od ucha k uchu aj s viditeľnými ďasnami a nesieme poháre vína k jedlu. Máme pripravené aj zásoby, ale akosi nám stále toho ostáva veľa i v taškách, napriek tomu, že neustále dokladáme zásoby. Nič to. Pretože na druhý deň, vyčerpané od behania po celom meste, uvádzania projekcií a sprievodného programu, vyzdvihovania hostí a riešenia stále nových udalostí, sme sa ako "vorvani" vyvalili do stoličiek v jednej z premietacích miestností. Bolo po programe a v žalúdkoch nám už kvalitne vyhrával symfonický orchester, keď tu nám blikla spásonosná myšlienka - veď nám predsa ostalo niečo z toho včerajšieho rautu a iste to nevydrží do piatkového slávnostného večera, to už bude raut viac profícky... Tak sme teda nabehli do suterénu, vzali tašky a rozbalili voňavé syry, odšróbovali zavarené uhorky, nakrájali ich spolu s rajčinami, paprikou a zo zvyšného pečiva si ledabolo odtŕhali, a kŕmili sa. Teda doslova - žrali! Zažívali sme svoj "jedlíkovský orgazmus", ktorý sme prekladali zážitkami z uplynulých dní. A to, čo sa ešte musia holubie letky do budúcna naučiť - že po sebe bordel z jedenia aj upracú. Aby zamietli stopy po veľkej hostine. To už sme sa naučili po pár výstavách, keď bol týždeň dlhý a nám ostávalo len na lístok domov.