DVADSAŤTRI

Dva a tri. Dvadsaťtri. Alebo päť. Presne päť rokov odvtedy, čo som mala osemnásť, čo mala moja babka sedemdesiat, čo som zmaturovala, absolvovala prijímačky na výšku, započala univerzitný život, vstúpila do reálneho sveta dospelých. Aj vtedy bola nedeľa. Teraz, v nedeľu o päť rokov neskôr, mi môj univerzitný život pomaly ale iste vraví, že sa blíži záverečná, dôležitá etapa. Na babkinej sedemdesiat päťke, o týždeň, si už s dedkom nezatancujeme. Všetky možné míľniky za tých päť rokov prišlo i odišlo. Sínusoida, ktorá nepustí. Ako som vtedy vstúpila jednou nohou do života s inými starosťami, o polroka to bude oboma nohami, stále pevne na zemi, lebo vzdušné zámky som si za ten čas prestala stavať. Naučila som sa triezvo snívať, tvrdo drieť, ísť do hĺbky, vypustiť stres v slzách, pohladiť sa na duši medovými slovami intelektuálnych kníh, nájsť útočisko v rodinnom objatí, zotrvať aj keď mi ten svet mimo detskej izby ukazuje ironický ksicht a vydržať i vo chvíli, keď sa všetko zdá byť stratené - ešte stále nie je koniec roka a i v minúte poslednej sa dá zvoliť možnosť Odoslať, Potvrdiť, Odovzdať, Upraviť, Zmeniť. A nakoniec všetko vyjadriť vlastnými slovami, myšlienkami, skladajúcimi do viet, tvoriacich texty, zhrnutými do jedného blogu. Stala som sa transparentnou, hádam čítanou, nie však čitateľnou. Spoznala som ľudí, ktorí ma naučili dôverovať, preverovať, sklamali ma i potešili, ľúbili i odľúbili, a predsa som stále tu. A aj keď toho bolo mnoho, bude toho ešte viac. Padla som na hubu, nepoučená, tak som zakopla ešte viac. Už poučená, znova som zakopla, o mamin kufrík s notebookom a prváckymi učebnicami, lebo som nadávala na to, že brácho nevynáša smeti. Tak mi treba. A tak už mu nenadávam, veď nech si tam hnije vo vlastnom bordeli. Zakopnem, ale idem ďalej. Musím. Sínusoida, ktorá nepustí.

A dnes mám od rána dobrý deň. Viem, že ten zajtrajší už taký byť nemusí. A nemusel byť taký napríklad ani ten včera. Ale bol. Oslavu svojho nadchádzajúceho vekového posunu som začala už včera, byť sa to nemá deň vopred, keby náhodou. Ale náhody neexistujú. Keď sa Ti to stane v živote viackrát, tak je to len utvrdenie. A aj tak už mi prišlo zopár prianí. Dnes ráno ma zobudil budík, hoci som sa chcela vyvaľovať vo svojom vianočnom pyžame, so zimnou krajinou na hrudi, ale vyhnal ma čas. Babka ,,Malá" už ma čakala, aby mi zavinšovala. Ale darček vraj dostanem až zajtra, lebo v piatok sa už nedostala do mesta. Hľadala recept na čokoládovo-višňový koláč, ktorý sa chystala mi upiecť. Zase som bola nachvíľu tá princezná, ktorej robí radosť, že môže robiť radosť. Sedeli sme pri vysvietenom vianočnom stromčeku, sŕkali horúcu kávu, máčali si v nej posledné vanilkové rožky. Koláč ešte nebol hotový, takže svoje chute som musela pomaly, ale iste zaháňať a teda, pokračujem ešte zajtra, hoci pri čistej káve to určite neostane a nejaký ten koňačik babka veľmi rada z baru vytiahne, ako ostatne vždy, že veď len tak, pre chuť, do kávy. U tej druhej, babiny ,,Veľkej", sa začalo vaječným likérom, veď len tak, do kávy - a aby sa konečne dopil, lebo jej to klalo zrak na stole v jedálenskom kúte. A najviac sa, vraj spravodlivo, ušlo mne. Kávu som vypila holú, bosú, a vaječňák sme s bratom vysŕkali do poslednej kvapky. Dodnes som mala ešte Vianoce. Nemusela som si trápiť hlavu nad diplomovkou, riešiť iba banálne veci banálneho dospeláka. Rozčítala som si ďalšiu, už narodeninovú knihu od mamy. Včera už jedna jednohubka padla za moje pozdvihnutie ducha. Nakoniec som si od babky odnášala okrem tašky domácich bio jabĺk, sušených húb na moju milovanú hubovú omáčku, ešte jeden poklad - písací stroj. Do neho budem od tohto večera ďatlovať. Určite ma budú mať susedia radi, a predom sa ospravedlňujem aspoň tomu jednému, čo býva hneď vedľa mňa, za rušivú intonáciu zaznamenávania svojich životných eskapád. A možno ho nakoniec preveziem do Brna. Keď ho doma vyložím, neviem sa naň vynadívať a hlavne, kde bude jeho miesto? Tam je príliš veľká tma, tam zase málo miesta, na stole mám už notebook a kôpku metodologických kníh, v angličtine. Ufff. Takže posúvam kôpku, ešte to pár dní počká, a pokladám tam svoj písací stroj. Pamätáte si ten seriál To je vražda napísala? Rovnako začínam s písaním aj ja, ale prstoklad je ešte neobratný, naučený na ľahké pokladanie brušiek na notebooku, tato mi vždy nadával, že do toho trieskam, odnaučila som sa, tak teraz zase pekne naspäť do toho. Niečo sa odnaučíme, niečo naučíme, iné opäť získame alebo môžeme znova stratiť. My ostávame. Ako píše Ján Púček, život žijeme v kruhoch. Môj kruh sa ešte neuzavrel. Zatiaľ. Až prejde jeden míľnik, kruh sa zväčší a znova bude hľadať nový začiatok, svoj stred S a polomer r.

A tak ako minulý rok, prajem si... Želám si... Jeden, dva, tri, pst... Nechávam si pre seba... A ďakujem svojim anjelom strážnym tam Hore... Aj tým tu Dole.

Ďakujem za všetky srdečné priania, najmä tie originálne - keď si ešte stále niekto myslí, že mám iba sedemnásť (to teda ďakujem za milé pozdvihnutie sebavedomia!), kamarátka už od škôlky "nech sme stále kamošky", kamarátka od útleho detstva, čo vie, že "láska je hnacou silou všetkého, čo robíš", či moja súputníčka z Brna "aby ma neopustila moja dobre nastavená zvedavosť". Dvadsaťtri, to už je vek, kedy mi zavinšuje niekto, kto to naozaj myslí vážne, s láskou, radosťou, potešením, pretože ma pozná, máme spoločnú históriu alebo ešte len budeme mať. Vek, kedy nečakám ktovieaký dar, ktorý som drankala minimálne polroka. Narodeniny, ktoré vnímam ako deň, kedy som znova so všetkými ktorých mám rada a môžem si dať veľa koláčov bez výčitiek, je mi odpustené, že si vyložím nohy. Deň, ktorý ma posunie do ďalšieho roku v živote, v ktorom očakávam zase menej než v tom minulom, pretože už viem, že čo človek očakáva, málokedy sa mu dostáva. Sínusoida, ktorá nepustí.

Všetko najlepšie, všetkým!

ĎAKUJEM!