DVADSAŤSEDEM

Ešte stále mi to nejde cez ústa. Koľko máte rokov? Dvadsaťsedem. Zžívam sa nielen s novou etapou bytia, ale už aj s klávesnicou. Po roku opäť začínam písať. Minulé narodeniny som si sľúbila, že budem písať viac. To sa mi nepodarilo a nesplnila som sama voči sebe tento odvážny záväzok, pretože vždy sa objavilo niečo, čo mi v tom zabránilo. A potom už som sa na to "niečo" asi len pohodlne vyhovárala. Aj teraz. Kým som si sadla k počítaču, mäkkej klávesnici a vyložila nohy na operadlo gauča, trvalo to nekonečne dlhý čas. Ešte vždy som čakala, že možno príde "niečo", čo bude treba spomenúť a bude to dôležité pre naplnenie môjho tohtoročného narodeninového textu. Nabaľovalo sa to ako snehová guľa. Až som si nakoniec uvedomila, že ani neviem, či to bude v konečnom dôsledku dávať nejaký zmysel. Prehupla som sa do veku, kedy už sa na mňa nevzťahujú žiadne študentské zľavy, neplatí mi ISIC karta ani Euro 26, ani status študenta už nemám a môj bankový účet sa stáva účtom dospelým, s riadnymi poplatkami a úrokmi.

Viac ako kedykoľvek predtým som začala spomínať na roky minulé. Často sa mi vynára moment, kedy som mierne uzemnená z celého procesu diplomovej práce odchádzala z tých dverí, kde mi dali jasne najavo, že pravdu má moja konzultantka, nie ja a prvýkrát som sa tak rozrevala na zelených záchodoch fakulty, nechala som tiecť slzy až pod tričko a vysmrkala som celý balík vreckoviek, kým som vyšla z kabínky späť na denné svetlo. Pozerala som na seba v tom ušmudlanom odraze v zrkadle a priala si, aby už toto pre mňa stresujúce obdobie skončilo, že už chcem robiť to, čo vyštudujem, neriešiť veci, ktoré nechcem a nebavia ma, iba to, o čo naozaj ide. A hlavne, nechcem už revať na žiadnych záchodoch. Znova som si na to spomenula, keď som sa nachvíľu zatvorila v práci na záchode, migréna lomcovala mojou hlavou a potrebovala som byť aspoň na tri minúty sama, bežný čas jednej krátkej pauzy. Trvalo to možno minútu, minútu a pol, kým niekto nerozrazil dvere, a až keď zakričala moje meno, "Lauri, si tu?", zistila som, že je to informátorka z recepcie, nedvíham telefón a dole už na mňa čakajú. Naštvalo ma to. Slané slzy som obtrela hánkami. Možno keby som nemala migrénu, ktorá sa s pribúdajúcim vekom a pracovnými i životnými skúsenosťami znásobuje, nebola by som to riešila. I keď, priznávam, v tomto prípade by som to riešila tak či onak. V zrkadle som bola biela ako hruškové hovno a absolútne som sa necítila na to ísť dole, povedala som si, vykašli sa na ňu, nič jej nehovor, ale keď som prišla dole, a začala mi sama od seba vysvetľovať, kde ma kto čaká a že sa mi nedá dovolať na pevnú linku, vydýchla som si, otočila sa a bolo mi jedno, že vedľa nej stojí pán, ktorý by mohol oči nechať pregúľať sa v jej výstrihu, ozrejmila som jej, že "Keď je človek na záchode, potrebuje tam trochu súkromia, a preto Vás prosím, aby ste to nabudúce rešpektovali," a odišla som. Bola som dôležitá ako hovno na lopatke, hruškové. Nevadí. Stávalo sa to na začiatku, keď som nastúpila, že ma na záchode viackrát hľadali, a ani vtedy to nebolo príjemné, ale dúfala som, že už z takých vecí vyrástli, hoci stále je tam veková priepasť, ktorú mi dávajú neustále pocítiť. Presne v takýchto chvíľach sa mi vynorí obraz, ako sedím v suteréne fakulty, popíjam obľúbené kapučíno so škoricou na pene, v ušiach mám slúchadlá, aby sa mi nik neprihováral, pretože toto je moja egoistická chvíľa, keď v tom predo mnou zastane mužská postava. Míra, druhák z bakalára, usmieva sa, chce niečo povedať. Vytiahnem z uší štuple a pozdravím ho, má pekný úsmev, stretli sme sa párkrát už v štúdiu, ja som bola on air, on off air pred prednáškami. Vyšlo z neho, že ma chcel len pozdraviť a spýtať sa, kedy znova vysielam, a o čom, chcel by vedieť, kde si hľadám témy, pretože počúva každé moje vysielanie. Vraj by raz chcel moderovať tak ako ja, som jeho vzor a teší sa na ďalšie Nahé vety. Ostala som ako obarená. Poďakovala som, ale nevedela som, za čo konkrétne. Bol to kompliment? To už som sa ale nedozvedela. No pripomenulo mi to moment, snáď najdôležitejší prvý v našich mladých dospeláckych životoch, keď sme v kine Vatra stáli pred našimi rodičmi, vyučujúcimi a mali si prevziať maturitné vysvedčenia. A ja som sa chystala ešte na jeden moment, príhovor našej triednej. Slovo mi odovzdal zástupca školy Karel s tým, že mikrofón odovzdáva do rúk svojho moderátorského vzoru. Vtedy sa mi podlomili kolená, pretože som o sebe takto nepremýšľala a kino bolo plné ľudí. Navyše, príhovor som si písala cestou autom na Vsetín, keďže tesne po tom, čo som si umyla vlasy mi zavolali spolužiaci s tým, že sa dohodli na tom, kto bude mať príhovor a odovzdá triednej kyticu. Teraz to tu bolo. Mala som povedať niečo múdre - hĺbavé, inteligentné, vtipné, trefné, poučné, adresné, výstižné. Toľko atribútov, až mi z toho išla hlava dokola. Lenže vtedy som si verila, vtedy som bola presvedčená, že smer, ktorým som sa vybrala, je pre mňa jediný správny.

Viac ako hocikedy inokedy si uvedomujem, že byť dospelá je sakramentská drina. Ako škôlkarka som si to ale nemyslela, ba naopak, chcela som byť dospelá a tešila sa na to, až dorastiem do babkiných opätkov a budem sa v nich môcť prechádzať po meste. Dovtedy som si ich mohla obuť len tak, von pred dom, prejsť sa v nich po chodníku a skúšať chôdzu modelky. Keď som spadla, rýchlo som vstala, napravila si ponožky a pokračovala ďalej. Vykrikovala na mňa babkina suseda, ktorá v prízemí domu strihala a vytvárala účesy kadejakým dámam, takže bola vždy v obraze, čistý bulvár. A tak som mala rada, keď boli u babky "Malej" a dedka Janka oslavy, povýšila som na čašníčku a na kolieskovom vozíku som nosila od príborov a servítkov až po taniere na šalát a ešte som aj bola v dianí. Podobne vtieravo sa mi prihovorila pred časom na Čaji pre seniorov, kde sedela s babkou pri stole a len pozerala, kto si kde sadá, ktorá klientka ju ešte nepozdravila. Išla som babku pozdraviť, nemienila som sa zdržiavať, keď v tom sa nahla cez stôl bližšie ku mne, či sa ma môže niečo opýtať. "Samozrejme, nech sa páči," a čakala som, čo z nej vylezie. "Povedz mi, kto Ťa strihá?" Ostala som sa na ňu dívať, ale nedala som to na sebe znať, ako sa ma asi dotkla, naviac, ja žiadnym sebavedomím neoplývam a za posledné tri roky mi z neho poriadne ubúda. "Kamarátka." "Aha, tak to len taká kamarátka." "Nie, žiadna taká kamarátka, je to kaderníčka, vyučená, šikovná, v ozajstnom kaderníctve." "Lebo dívam sa na Teba, to nemáš dobre ostrihané, takto sa to vôbec nerobí, nemáš to v jednom celku. A to podotýkam, nie som sama, už minule som tu sedela s kamarátkou, veď tiež kaderníčkou, a ona mi sama povedala, že pozri na to dievča, tá to teda rozhodne nemá dobre ostrihané." "Neviem, čo vy vidíte, ale ja som spokojná a myslím si, že to mám ostrihané tak, ako má byť." "No, podľa mňa by si si to mala dať niekde opraviť. Objednaj sa k niekomu, alebo vieš čo, ja Ti to upravím, len povedz kedy a dohodneme si termín." Mala som dosť. Spomenula som si, ako vždy, keď som po nejakom čase išla ku babke na víkend s dvoma zapletenými copmi, som prišla domov už len s dvoma sponkami a vlasmi pod uši. Pretože ma strihala presne táto kaderníčka. Ako škôlkarka som tak nikdy nebola princeznička ako ostatné, nenosila som vyčesané vlasy, neužila som si žiadnu hrivu. Iba všakovaké sponky, dnes by patrili do kategórie fancy, a tak mi dlhé vlasy dorastali úmerne s vypadnutými zubami až na základnej škole. "Ďakujem, ale viem, že to nebude treba, nemusíte sa namáhať." A vrátila som sa k stolu, pretože podujatie pomaly začínalo. Doma som potom stála niekoľko minút pred zrkadlom a pozerala na seba, čo je na mojom účese také zlé, ale sebakriticky som na nič neprišla. A hoci som odvtedy už ďalšíkrát ostrihaná, čo mi pochválilo viacero ľudí v okolí, zakaždým si na stretnutí so seniormi, kde viem, že je babkina suseda, automaticky prehrabujem vlasy a cítim, že všetky oči sú na mojej hlave, skenovanie funguje naplno. Nečudo, že moja predstava o dospelosti je v ťahu. Verila som v to, že ako dospelá budem vždy vedieť, čo mám robiť, nebudem sa báť tmy ani ničoho iného, nebudem v strese, budem mať vždy dosť peňazí a zabezpečím celú svoju rodinu, budem mať prácu snov a robiť iba to, čo ma baví, okolo veľa svojich kamarátov, s ktorými sme si vtedy rozumeli, nebudem už plakať a všetko bude iba podľa mňa. Kto ma naviedol na takúto scestnú predstavu, zaslúžil by si jedno zaucho a ja jednu veľkú facku, že toto si v žiadnom prípade nemám myslieť. Tiež som bola presvedčená, že v tejto životnej etape budem už naporiadku, mať deti a nemať potrebu niečo riešiť. Holt, nevydalo. Odporúčam preto prečítať si príznačnú knihu 27 čiže smrť robí umelca. Ja sa za umelkyňu nepovažujem. Možno tak trochu tvorivú. A možno už aj za trochu dospelú. A ako som na to prišla, že už som zrejme dospelá? Vy si čo myslíte, ako na to mladý človek príde? Nie je to ani prvý sex, ani prvý joint či tomu podobné veci, že akože vyskúšame zakázané veci a to nás urobí dospelými. Nie. Sú to všetky tie prekážky, čo úspešne, ale aj neúspešne, s obitými kolenami, zvládneme. Je to vtedy, keď sami sebe a všetkým naokolo dokážeme, že máme na oveľa viac. Keď sami seba prekonáme! A to práve vtedy, keď podám ruku aj svojmu najväčšiemu hejterovi, ktorý o mne skomponoval šplech do pofidérneho média, hneď ako som nastúpila do svojho prvého zamestnania. A keď za mnou prišiel a podal mi ruku, že mi to dnes vraj náramne svedčí a mám sa držať, jediné, čo som mohla urobiť, bolo podať mu ruku naspäť a s úsmevom na perách poďakovať. Takisto aj vtedy, keď komunikujem s poslancom, ktorý bol kedysi mojím riaditeľom v škole a pri odchode z nej, za niečím lepším, mi povedal, že ešte budem ľutovať a s plačom sa vrátim naspäť. Nestalo sa tak, chvalabohu (!) a ďakujem tam Hore, za svoje rozhodnutie a odvahu.

Pozerám sa na to spätne, s odstupom, paralelami, nuansami. Nestala som sa zatiaľ mojou dospelou hrdinkou Annou Shirleyovou, ale s rovnakým prístupom mladá - hlúpa a naivná sa stretávam na dennej báze. Stav dočasný? A nie, neviem všetko, pretože to je jeden z mýtov o dospelosti. Viem len to, že čo som očakávala, sa nestalo. Alebo sa musím ešte, ešte, ešte viac snažiť! Jedny slová Ventolinovej piesne mi v hlave neustále rezonujú a teším sa na to, keď zapneme v aute jeho CD a v poradí playlistu počujem tieto slová zreteľne znieť: Jestli chceš něco objevit, musíš se ztratit. Domnievam sa, že stratená v spleti toho, čo by som mala, nemala, mohla, nemohla, chcela či nechcela, som bola pridlho na to, aby to bezmedzne pokračovalo. Pretože nič netrvá večne. Pretože aj šťastie je len otázkou perspektívy. Keby som vtedy, keď sa mi v škole vysmievali, že nosím okuliare, alebo že som bifľoška, alebo za to, že si neholím chlpy na rukách, vedela, kde sa v dvadsiatich siedmich ocitnem, a že možno budem vedieť aj písať, a snáď aj dobre, a budem vyťažená viac než by som chcela, tak sa asi len uvelebím s knižkou v kresle, uchechtnem a ponorím sa do cudzích príbehov.

S odstupom času vnímam samu seba ako dobre ponaučenú, preskúšanú a pripravenú do ďalšieho roka života, a snáď aj rokov, s tými skúsenosťami, ktoré sa chtiac či nechtiac dostavili. V takom prípade už by mi slovo i presvedčenie, že mám dvadsaťsedem, malo ísť cez ústa ľahšie. Som tak trochu karieristka. Neuspokojím sa nikdy s tým daným stavom, pretože to je ako zaspať na vavrínoch. A to by som išla sama proti sebe. Kto by to robil dobrovoľne? Stále nerozumiete? Tak si to prečítajte ešte aspoň raz, celé odznova.