DVADSAŤPÄŤ – A AJ NIEČO NAVIAC

Nemožno mi vynechať každoročnú tradíciu, v deň trinásteho januára. Hoci už mám pocit, že za ten dlhý čas neblogovania som to aj zabudla. Venovala som pozornosť iným príspevkom, textom a na to ostatné nezvýšil čas. Nechala som sa strhnúť do víru pracujúceho dospelého, nehľadiac napravo - naľavo, iba vpred.

Momentálne hľadím na kúsok makovej torty s dulce de leche krémom. Možno to nie je jediný koláč, aspoň pre dnešok. Zajtra už to bude zase len taký ďalší obyčajný deň, štvrtok. A aj keď už mám napísaných zopár viet, stále mám pocit, že nie je o čom. Za oknom sneží, zato pred dvadsiatimi piatimi rokmi svietilo slnko a mrzlo. Ale nikdy sa nič nemôže opakovať viackrát, navlas. A je to tak v poriadku, pretože dnešný deň, ako i tie predchádzajúce a verím, že aj tie nadchádzajúce, je zase raz o niečo výnimočnejší...

Tie dve dvadsiatky minulý rok začínali aj nezačínali dobre. I keď dobre tiež nie je dobré slovo, to výstižné. Jednoducho začali v nejakom móde unáhlenosti, zmien, dospievania, uvedomovania a obrovských ponaučení. Tak to bolo dobre. Teraz je to slovo postačujúce. Zvecnela som a zostručnela. Pretože aj od toho závisí moja práca - jasne, stručne, k veci. Nanešťastie, život po zaklapnutí notebooku, stíšení služobného telefónu, bol o niečo menej unáhlený, ale iba do obdobia, než začalo všade vyskakovať to jedno z najvyhľadávanejších slov roka 2020 - koronavírus. Odhliadnuc od toho, že som nastúpila do svojej prvej práce, ešte mierne vyľakaná z profesijného života a stále neustálená v tom svojom dvadsiatom štvrtom roku života, vhodili ma do rieky a plávala som. Začínala som delfínom, pokračujem kraulom a keď už občas môžem, hodím sa na znak. A najradšej mám synchronizované plávanie. Ani sme nevedeli ako a zrazu sa to stalo. Postupne a nenápadne. Kolega, s ktorým sme občas prišli do kontaktu. Kolega, ktorého som vnímala skôr zo silvestrovských party v Q. Naraz ten Hrajnoha so šiltovkou spoza mixážneho pultu chodil po chodbách v košeli alebo keď bolo treba majstrovať, tak v montérkach. Keď som ho videla, automaticky som sa usmievala, občas sme prehodili kus reči. A potom mi pomáhal prenastaviť služobný telefón. Kúpila som mu za to ružovú čokoládu, pretože mal so mnou trpezlivosť. A niekde medzi tým, ako som sa s ním pri tom nasmiala, a mojou letnou dovolenkou, ktorú som aj tak strávila prácou a riešením letných dažďových záplav, ktoré bol raz neskoro večer skontrolovať a posielal mi fotky z terénu, ma na konci tejto dovolenky pozval previezť sa s ním na food festival do Trenčína. Tam pod hradom sme sa naládovali chutnými slanými trdelníkmi a dezertom, a hoci som si vtedy nič nepripúšťala, bolo mi až príliš fajn. Od toho dňa sme si písali intenzívnejšie. V práci kolegovia, a večer sme sa nasmiali nad videami, vtipnými kolážami či rôznymi článkami. Na "tajnáša" sme boli ešte v Trenčíne na balkánskej party. Na druhý deň sme pracovne, ešte v opojení z piatkovej noci, v zastúpení primátorky mesta, navštívili detskú hasičskú súťaž v Nosiciach, kde sme sa spolu varili na priamom slnku i pod stanmi, a pozorne mi priniesol na výber džús alebo kolu. Trpezlivo počkal, kým si všetko nafotím, nahrám. A odviezol ma zase naspäť do parku, kde ešte stále prebiehal program kreatívneho pikniku. Zjedli sme hotdogy, vypili ďalšiu kolu a s ostatnými si urobili fotku. Našu prvú, zatiaľ nič netušiac. Zachvíľu odišiel, nezbadala som kedy. Akože - trúfalo priznám, že mi to bolo ľúto, ani sa nerozlúčil, ale musela som pracovať. Vraj povedal, že ešte príde. Išli sme sa pred večerným koncertným zavŕšením programu domov prezliecť a keď už sme boli naspäť v parku, napísal mi, že už nepríde. Pomyslela som si "škoda", no večer musel pokračovať ďalej. A potom, nasledujúce dni, nič. Menšia editorská pomoc pri písaní článku z hasičskej soboty, párkrát vbehol ráno do kancelárie, aby nás pozdravil a poprial pekný deň. Písali sme si, ale von sme nešli. V mestskom parku mal byť tiež minifestival, prispôsobený podmienkam nového vírusu, a ako som zvažovala, či mu napísať, či pôjde aj on, alebo sa tam len tak objaviť - sama ako taká trubka, nakoniec som nešla. A ďalej sme viedli nekonečné, zato vecné debaty o všetkom. Ešte stále čakáte eskaláciu? Ach, aj ja. Dokonca aj v ten večer, keď sme išli na koncert v rámci Art in Park. Po celý čas som si vravela, že si nemôžem nič navrávať, ale... Pri ňom som mala ten pocit, neopísateľný, zato silný, hocikedy, keď sme sa ráno stretli pri venčení ich psa, alebo v práci, alebo po práci. Ale ani potom sa nič nestalo. A tak som si povedala, že nevadí, veď ak nič, tak aspoň mám kamaráta, s ktorým môžem ísť za kultúrou. Lenže som si všímala na sebe, že keď som ho v niektorý deň v práci nestretla, chýbalo mi to, počuť jeho hlas, zasmiať sa na niektorom jeho vtipe. Navyše, keď išiel do Velice, písal mi, na akú zmrzlinu mám chuť. A tú mi aj na druhý deň doniesol do práce, ešte mi pripomenul, aby som si ju nezabudla v mraziaku. Inak by som reálne naozaj zabudla, niekedy mám hlavu deravú.

August končil, leto sa končilo, záverečný víkend. V sobotu išiel na súťaž vo varení guláša, a trochu sa ušlo aj mne. Prešli sme sa mestom. Doniesol mi darček - žlté lízatko, aké predávajú na hodoch (doteraz je zabalené a odložené v truhlici pokladov). Po prechádzke sme sa objali a popriali si dobrú noc. V tom sa vo mne začalo rozlievať teplo. Prišiel ešte ďalší deň, kedy sme sa prešli ulicami neskorého večera, ale stále som nevedela, čo to vlastne je. Napriek tomu, že vonku pršalo a my sme kráčali len pod jedným dáždnikom, pritiahol si ma k sebe a bez komentovania tohto gesta pokračovali sme v ceste. Veľmi sa mi to páčilo, také ozajstné a milé. A až potom, v posledný augustový deň, sme sa opäť vybrali na prechádzku, spontánne, čo nám vzdialenosť dve minúty od seba dovoľovala. Vonku bolo dusno, opäť sa schyľovalo k niečomu, už to bolo na spadnutie. A to vo všetkých smeroch. Absolvovali sme zase novú trasu, už sme srandovali na adresu toho, že budeme mať postupne zmapované večerné mesto a vychytávať muchy pod lampami. Opäť sme stáli pred našim vchodom, a ja som cítila, že mi srdce nenormálne bije. Dali sme si pusu, krátku, rýchlu, ale obaja sme mali horúce pery. Rozlúčili sme sa, urobil pár krokov, pozerala som za ním, že keď bude prechádzať cez cestu, ešte mu zamávam, ale on sa v tom momente otočil a vrátil naspäť. Bozkávali sme sa tak dlho, až začalo pršať. Ešte stále pršalo, a my sme stále stáli pri schránkach, on sa opieral o stenu a ja o neho. Z letného mesiaca sme sa prehupli do jesenného. Až keď prestalo pršať, prebehol domov. V tom momente už som bola zamilovaná až nad uši.

A stále aj sme, je to priateľstvo, je to láska, je to spolupráca. Každý deň fungujeme ako priatelia, kolegovia, pár (mudrlantov, smejeme sa). Je to neopísateľné, niekedy totiž nevieme, kto z nás je dospelejší, ale vďaka Bohu za to, že nás neopúšťa vtip, irónia a triezvy pohľad na život a svet. I keď niekedy je to so mnou podstatne horšie, lebo mi niečo oveľa dlhšie trvá a podobne. A preto ďakujem. Za tento dar.

....výnimočnejší v tom, že som mala hneď ďalšiu tortu, malú oslavu u nich doma. Obávam sa, či som dostatočne poslúchala, hanbila som sa ako sa vždy pri takýchto veciach viem a zároveň ma oblieval pocit, ktorý možno priradiť len k šťastiu, láske, vďake. A ja ĎAKUJEM za to, že sa máme. Za každý jeden ľúbivý i bežný deň, moment, dlaň v dlani, a to už či sme spolu štrnásť hodín v práci počas núdzových víkendov, alebo sa prejdeme až tam hore na kopec i prázdnym múzeom v Čičmanoch, máme deň pre seba, či sa vidíme len krátko a sú tu aj chvíle náročné.

Prvýkrát sme sa stretli už na podateľni, keď som niesla na úrad životopis. Už si to nepamätá, ale zato vie a všíma si aj to, čo ja prehliadnem. V tom a inom je čaro tohto Pokladu, ktorý mi lúpežník (H)Rajnoha priniesol do života.