DVADSAŤOSEM - ONESKORENE

"V živote sa musíš skúsať sám. Musíš sa v ňom skúšať sám..." A tak som (sa) skúšala celý uplynulý rok a pokračujem v tom ďalej. Nechala som za sebou ďalšie štvorročné obdobie. Nebolo zlé. Ale ani skvelé. Tak to má byť. Veľa mi vzalo, veľa prinieslo. Avšak neúmerne. A to v roku, kedy ubehlo desaťročie od maturity a päť rokov od posledných štátnic. Ani v jednom z tých rokov som nepremýšľala nad tým, kde budem, až ubehne to obdobie. Také tie klasické otázky z pracovného pohovoru "kde sa vidíte o toľko a toľko rokov?" Ja som sa videla kdekoľvek, kde budem môcť uplatniť svoje vedomosti. Chcela som robiť profesionálnu žurnalistiku. Ale predstavovala som si aj to, že budem za niekoho môcť hovoriť a usmerňovať ho v prezentácii seba sama. Akosi nám ale, popri všetkej tej príprave na profesijný život, už nikto nepovedal, s čím všetkým sa stretneme v tvrdej realite. Z osobnej praxe som nebola priveľmi prekvapená, aj keď ma často zaskočilo mnoho vlastných skúseností. Aj z toho dôvodu som už viackrát počas roka hľadela do prázdneho dokumentu. Začala písať, a rovno aj skončila. V hlave som si mimo priestor počítača, celej pracovne, vytvárala viaceré slovné spojenia a fragmenty odstavcov, uvedomujúc si fakt, že do času, kedy opäť usadnem k stolu a počítaču, už si ich nebudem pamätať. Pretože už som si ich raz prežila. A preto aj teraz píšem tieto riadky úplne nanovo. Tie, čo boli v mojich konceptoch sa vyparili, zmizli únavou. Pokúsim sa preto tie, čo sa mi podarili zachytiť, aj keď so značným časovým oneskorením, vyjadriť. Dlho som hľadala aj správne miesto, kde začnem. V jednej miestnosti mi to nevyhovovalo, na druhej stoličke sa mi zle sedelo, na gauči som si nemala kde odložiť počítač, nikde som necítila ten komfort pre ľahký tok myšlienok. Migrovala som po dome a hľadala. K mojim textom (občas) patrí irónia, ale tiež nadhľad a odstup. A patrí to aj ku mne samotnej.

Bola som presvedčená, že som dosiahla svoj vrchol. Že už nič viac ani neexistuje, že nech už by som išla kamkoľvek, robila čokoľvek, bude toto to najviac, čo som mohla zvládnuť. A dokázať všetkým ostatným, že som oveľa lepšia, ako si mysleli. Ale dokázať aj sama sebe, že všetko, čo som si odriekala a vydrela, bolo len preto, aby som sa niečo naučila a niekam vysoko dostala. Moja babka hovorí, že "Jeden myslel, že hovno je cukor a nasral si do kávy". Niečo na tom bude. Po viacerých brigádach a študijných skúsenostiach som nastúpila na prvé vážne pracovné miesto, o ktorom si verejnosť myslela, a dovolím si tvrdiť, že aj stále myslí, že je to veľmi prestížne pracovné miesto. Možno niekde áno. Aj preto som sa snažila ostať vždy nohami na zemi, hoci mi od niekoho bolo povedané, že som vnímaná ako arogantná, drzá a neochotná referentka. Domnievam sa, že to vzniklo tým, že som sa naučila niektorým ľuďom nepomáhať v ich náplni práce, alebo že to, čo chcú okamžite, nebude "hneď", ale tiež priamo vyjadriť svoj názor. Ťažko povedať, pretože toho na mňa už bolo toľko povedaného, že si z toho ani neviem vybrať.

Napríklad vtedy, keď ma jedna z kolegýň pred všetkými nazývala teľaťom, pretože počas jednej soboty, kedy sme robili štyri sobáše za sebou, ma ponížila pred snúbencami a začala po mne hulákať, či som hosťom povedala, aby si vypli mobilné telefóny. A to len preto, že som jej s úsmevom na tvári povedala, že mi to nemusí opakovať, pretože viem, čo je mojou úlohou. Konflikt trval polroka, vyústilo to až do sedenia u nadriadenej, kde sme si išli vydiskutovať túto kauzu a ja som jej tam pred všetkými povedala, že si serie do huby. Konflikt skončil, až keď som skončila aj ako kultúrna referentka a zbavila sa jednej z mojich troch agend. Aké banálne. V deň, kedy som robila sobáš naposledy v tejto pozícii, sa rozplakala, že prečo sme sa my dve vlastne pohádali a že jej to je ľúto. Presvedčila ma o tom, čo som si o nej myslela už dávno.

Alebo, keď ma ďalšia kolegyňa nazvala deckom, pretože som dostala odmenu a ona nie. Vlastne... Na gala podujatí pred komunálkami som nielen točila storky a písala o tom, ale aj fotila na vlastnú zrkadlovku a pomáhala s prípravami, ako obyčajne. Po podujatí som celý víkend upravovala fotografie a posielala ich tým oceneným, ktorí o to požiadali. Odmenu, ktorú som za to mala dostať, som mala vopred navrhnutú od vedenia, nechodila som a nežobrala. Nikdy. Stačilo, že ona po akcii chodila po chodbe, trieskala dverami, húkala, že za čo som to dostala, veď som tam nič také neurobila. Nakoniec údajne dostala rovnakú odmenu aj ona. Za to, že tam sedela medzi hosťami.

Otierali si o mňa ústa kdejaké uštekané psy. Po výročí Základnej umeleckej školy mi na služobný telefón zavolal jeden údajne prominentný pán, že jeho dcéra nie je na fotografii a že som si tým dovolila ovplyvňovať verejnú mienku, že on síce nebol na koncerte, ale jeho manželka áno a ona videla, že ja som ju fotila, ale fotku som vraj nepoužila. Kričal po mne, že som platená z daní občanov a že som si dovolila priveľa, že si bude sťažovať. Bohužiaľ, ja som vtedy točila video, ako hrala na hudobný nástroj. Žiaľ, nebola som chobotnica, a mala som iba jeden služobný telefón. Pán po mne naďalej kričal. Tak som ho vypla. A volal znova, a znova, a znova. Zdvihla som mu to, že ak bude po mne naďalej kričať, nemám sa s ním o čom baviť. A to už spustil o tom, že ja mám povinnosť sa s ním rozprávať, pretože ten telefón mám zakúpený z jeho peňazí. Pardon, ale takéto mačovské správanie už bolo cez čiaru. A dostala som podmienku, dokedy mám zohnať fotografiu jeho dcéry. Hovor skončil. Fotografia sa nenašla, nikto ju neodfotil. Poradila som si inak, vďaka uloženému videu. Ešte v ten deň fotografia pribudla na stránke. Dievčina sa na nasledujúcej kultúrnej akcii na mňa ani nepozrela.

Druhý prominentný otec mi volal asi o dva týždne neskôr, naopak kvôli tomu, že jeho dcéra je zverejnená na stránke a on nám nedal súhlas, aby sme ju fotili, iba škole. Vrieskal po mne do telefónu a ja som zvýšila hlas, ako sa to so mnou baví. Pozvoľna prešiel do tykania s vyhrážkami, že mi dáva tri minúty na to, aby som to stiahla, inak uvidím, čo so mnou spraví. A ako správny hrdina ma ihneď vypol.

Takýchto hulvátov som sa nebála, dokázala som sa proti nim postaviť a diplomaticky jednať, nielen za seba, ale aj za vedenie. Avšak, popravde, nestálo mi to za to. Toto sú len chabé príklady toho, čo som si za tie štyri roky od ľudí vypočula, alebo prečítala.

Pamätám si, ako mi cez leto pred voľbami zavolal jeden z poslancov s otázkou, prečo nie je zverejnené podujatie v jeho volebnom obvode aj na našej oficiálnej sociálnej sieti. Povedala som mu, že to nie je naša akcia, a keďže sa na tom ide podieľať so zámerom naháňať hlasy, ani sa to nebude s týmto účelom propagovať. Začal po mne zvyšovať hlas, vraj on je mi nadriadený (je vyššie postavený) a ja ho musím poslúchať! Nebolo mi viac treba. Odpovedala som mu, že ja nie som žiadna "Hej, Ty, počkaj", že som s ním teda ani husi nepásla a pokiaľ viem, mám nadriadenú iba jednu, a že teda ak chce niečo zverejňovať na oficiálnej sociálnej sieti, tak môže až keď vyhrá voľby, potom nech si riadi koho chce, ako chce, a môže si pokojne sťažovať. A bolo dorozprávané.

Problém taktiež vyvolal aj jeden z farárov. Je to aj hlavný dôvod, prečo som prestala v Púchove chodiť do kostola, nemám v úmysle ďalej podporovať takýto systém. A aj tak som podporila. Krátko po nástupe do pracovnej pozície som sa nechala nahovoriť synom jedného poslanca na čítanie sviatočných textov v kostole, farnosť to vtedy točila pre regionálnu televíziu, pretože covid. Urobila som to zadarmo, za poďakovanie pána farára, a že veď snáď mi to ten Hore oplatí. Na sklonku roka 2023 sme potrebovali od tohto farára niečo pre mesto odkomunikovať aj s ním. Nedvíhal mi telefón, viackrát som ho kontaktovala počas niekoľkých dní. Myslela som si, že je pracovne vyťažený, tak som sa obrátila na jedného farníka, o ktorom som vedela, že s ním spolupracuje a mohol by mu informáciu posunúť, ako aj to, aby mi zavolal naspäť. Nezdvíhal ani na ďalší deň. Napokon napísal mojej nadriadenej SMS, že sa ospravedlňuje, že nekomunikuje, ale ak sme ho chceli zavolať na nejaké mestské podujatie, tak on sa ho nezúčastní, a to konkrétne kvôli mne, pretože som na septembrovom jarmoku nahrala jeho príhovor, ale občania to nikde nenašli. A keďže bol vždy apolitický, a uviedol ďalšie iné, vatové reči, tak sa už žiadnej mestskej akcie nezúčastní, práve kvôli mne. Zasmiala som sa. Schuti. Išlo o to, že bolo pred parlamentnými voľbami. Práve preto som nezverejňovala žiadne príhovory hostí, ktorí sa jarmoku zúčastnili a kandidovali, aby mesto nevyjadrovalo konkrétnu podporu. Tak sa to niekedy stáva, keď chce byť niekto apolitický. Popravde, už vtedy som bola pripravená, že pôjdem do konfrontácie, možno aj s vedením, pretože som si svoje jednanie chcela a dokázala obhájiť. A vonkoncom ma to nemrzelo, nemalo prečo. Nerobili sme propagandu nikomu. Zaráža ma skôr fakt, s akým kľudom Angličana toto napísal farár, osoba, ktorá sa považuje za osobnosť, ktorá tu je (alebo má byť) pre všetkých. Čo ak by som mu bola volala kvôli tomu, že potrebujem vybaviť v kostole nejakú udalosť? Ako mohol vedieť, prečo mu volám? Prasprosto ma odignoroval. Toto sa robí u farára, ktorý sa tvári ako najväčšie dobro? Nie som neomylná ani ja, samozrejme. O to viac je pre mňa zaujímavé, že teraz - keď už nie som vo svojej pozícii, sa v mestských médiách začal znova objavovať. A to ich ani tak často nesledujem, pretože sú mi niektoré texty a prejavy už dôverne známe.

Čerpať posledné dni dovolenky som odchádzala v deň, kedy končila aj slovenská prezidentka. Pri mojom odchode padla otázka, či by som sa vrátila naspäť, niekedy. Doteraz neviem, či bola mienená vážne, alebo len pro forma - a ani po tom nepátram. Neodchádzala som kvôli samotnému obsahu svojej práce, viac-menej to všetko vychádzalo z toho, čo som zvládla (a myslím si, že som toho zvládala naozaj veľa), aj keď to už presahovalo aj do súkromia a ťahala som energiu z päty. Možno tým hnacím motorom bolo to, že moja práca bola mojím koníčkom. Lebo takto sme na to boli pripravovaní do praxe - práca je Tvoj koníček, lenže po mojich skúsenostiach hovorím, že to nie je zdravé. A celé je to iba utopická predstava. Odpovedala som teda, že by sa najskôr museli vymeniť ľudia okolo, ktorí majú v hlavnej náplni práce zlobu, intrigy, faloš a ponižovanie. Pretože ja už som sa na to viac nemohla dívať, a ani to, že som na to poukazovala, ničomu nepomohlo. Ale nevnímam to ako zbytočnú aktivitu. Napokon, ja som sa nikdy nad nikým nepovyšovala, ani som nikoho neponižovala, pretože viem, aké úsilie a námahu vyžaduje dosiahnuť svoje ciele. Vyskúšala som si, čo dokážem a vydám zo seba, ako veľmi sa prispôsobím alebo si obhájim svoj názor. Naučila som sa, ako jednať s rôznymi ľuďmi. S takými, ktorí Vás považujú za odborníkov, alebo Vás aspoň rešpektujú a vždy radi uvidia, ale aj s takými, ktorí Vás ohovoria, nakydajú na Vás a ešte majú toľko láskavosti usmievať sa Vám do tváre a chuti dostať sa do Vašej priazne. Takým už ale ani ruku nepodám.

Dám Vám tiež jednu dobrú radu - o priazeň kolegov nikdy nestojte a ani neponúkajte nikomu, kto vyplakáva, že sa s ním nikto nechce "kolegializovať", svoj čas a energiu. Časom prídete na to, že všetko, čo si poviete, v dokonale prekrútenej, až špirálovitej verzii, ponúkne či už nadriadenému, alebo ďalším, ktorí len podporia jeho správanie. Najlepšie je, keď Vám takýto človek predostrie svoje vymyslené verzie situácií, o ktorých si Vy aj skutočne myslíte, že sú pravdivé, pretože do seba zapadajú. Horšie, keď na tieto situácie aj zareagujete a potom sa to v tomto komplote dostane ako hotová vec ďalej. A i keď som si už podobné veci zažila aj na vysokej škole, zase raz som uverila, lebo veď ľudia majú dostávať šance. Chyba! Moja. V tomto prípade som vcelku rýchlo prišla na to, že sa rôzne veci dostávajú rôznym spôsobom konkrétnym ľuďom a svoje reakcie som preto takticky začala púšťať vo verziách, o ktorých som bola presvedčená, že sa dostanú ďalej a bude sa to riešiť. A tak aj bolo. Nezabúdajte tiež na to, že zlodej vždy kričí chyťte zlodeja a vôl takmer vždy zabudne na to, že teľaťom bol - a aj na to, koľko kabátov už prezliekol. Priehrštie ľudovej slovesnosti by sa dalo použiť na všetky moje doterajšie skúsenosti. 

"Všetko nie je tak, ako by si chcel..." Ale je to vlastne tak, ako si to každý z nás urobí. Vyčerpala som všetky svoje možnosti a prístupy, ako prehliadať veci, udalosti a správanie, s akými som nesúhlasila. Ako sa prispôsobiť, bojovať za seba, správať podľa pravidiel. Ako byť tolerantná, chápajúca. Ako nehľadať rozum tam, kde nie je. Dospela som však do bodu, kedy už pri predstave, že ponechám svoju pracovnú pozíciu niekomu inému, vari aj lepšiemu - lebo tak by to malo byť vždy, že by mal prísť ešte niekto lepší, skúsenejší, inovatívnejší - nebudem ľutovať, že som túto prácu, ktorá ma bavila a napĺňala, nechala. Okolnosti už dávno prevýšili moju radosť z práce. Už som tam nechodila rada. A bolo to na mne veľakrát určite aj vidieť. Nepopieram, mala som sa v niektorých situáciách zachovať inak, lepšie ich zvládnuť. I keď zakaždým, aj v momentoch, kedy mi bolo doplaču, som sa snažila vystupovať profesionálne, diplomaticky, zachovať si poker face (ale nie vždy to išlo, pretože nie som taká splachovacia, ako som si namýšľala). Hlava si odvádzala svoju prácu, srdce už pre ňu nebilo. V tomto momente už som nemala nad čím váhať, čakať, prehodnocovať. Možnosť odísť som mala už pred komunálnymi voľbami, ale ostala som, pretože vtedy ma vedenie presvedčilo - po nich sa údajne mali veci zmeniť - zlepšiť. Teraz, keď som oznamovala podanie svojej výpovede, ma už nik neprehováral, aby som ostala. A je to tak v poriadku, ani som to neočakávala, takže ma to neprekvapilo ani nesklamalo. A tak, ako som v prestupný rok nastupovala, som aj odchádzala. Opadlo zo mňa veľa starostí, zodpovednosti, úvah, formuliek, tlaku. Pochopila som pravidlo, že múdrejší vždy ustúpi a ....

"Čo s takou poučkou, keď neskúsiš to sám. Ešte málo o tom vieš..." Evidentne som vedela žalostne málo aj o tom, ako funguje tlačová agentúra. Pri svojom súkromnom prieskume som nenatrafila na nič, čo by jej znižovalo úroveň. Na pracovnom pohovore som sa nechala zlákať lichôtkami o tom, ako zistili, že som veľmi šikovná a dostali od niekoho odporúčanie, že ma určite majú zobrať. Netuším, od koho bolo, a či vôbec, ale nepátram. Spätne by som to mohla hodnotiť ako krok vedľa. Niekto by povedal, že som urobila chybu. A aj keď tie okolnosti fungovania boli všelijaké, a nevčasné vyplácanie honorára problémové, bola to vlastne len prestupná stanica, aby som si dopriala čas a zistila, čo chcem ďalej. Vedela som, že chcem vyskúšať žurnalistiku aj z druhej strany, pretože preto som ju študovala. Z toho dôvodu som vyhodnotila, že to môže byť fajn. Spoznám nových ľudí, získam nové kontakty, navštívim nové miesta. Zistila som ale, že pokiaľ novinár z takejto inštitúcie nejde priamo na miesto diania, je len obyčajným kopírovačom či upravovačom (teda akýmsi editorom) tlačových správ. A to ma po predchádzajúcom nasadení nebavilo. Tesne pred koncom môjho pôsobenia v pozícii referentky pre médiá a komunikáciu ale prišla ešte jedna ponuka - z regionálnej televízie, na ktorej obrazovkách som už v podstate pôsobila ako respondentka. To ma prekvapilo, ale vraj moja práca hovorila za mňa. Škoda len, že už som to nestihla povedať tete, mojej najväčšej fanúšičke, ktorá odišla až príliš rýchlo. Ona ma denne sledovala v televízii a pravidelne mi hlásila, čo nové sa vysiela a zaujímala sa o veci okolo, mala som jej podporu. Sprvu som do tímu nastúpila ako externistka, takže z leta som vyťažila naozaj pracovné maximum. Po tom, ako som sa rozhodla, že v tlačovej agentúre skončím, som nastúpila do televízie naplno. Boli ešte iné ponuky, ale po prehodnotení viacerých aspektov sme si nenašli stret záujmu. Vnímam, že pokiaľ je vo mne ešte ten zápal pre svet, život okolo, je moje miesto v dynamickej práci prinášajúcej denne nové a neotrelé skúsenosti a možnosti. Niektorí z púchovskej verejnosti boli zmätení, pretože ma aj po odchode z radnice vídali s vedením mesta na podujatiach (na ktorých som natáčala), preto sa ešte napríklad stalo, že prichádzajúci hostia na septembrovom jarmoku prišli za mnou a pýtali sa, kde si majú sadnúť a kde nájdu ostatných.

Po iks rokoch či mesiacoch mi odrazu niektorí napísali, akoby sme len včera skončili v družnej konverzácii. Zdieľala som vo svojej story vyjadrenie hovorcu prezidentky, v ktorom hovoril o "špecifickej práci a neprenosnej skúsenosti", ale aj o tom, ako je v tejto práci dôležité "stiahnuť sa do úzadia, pretože hovoríte za niekoho iného", či o tom, ako si človek musí zvyknúť na to, že "nič nemá vo svojich rukách", teda ani čas, ktorého nie ste pánom. Chodili mi správy o tom, či som psychicky vyhorela, prečo som odišla, kam som odišla, čo teraz robím, a či vôbec robím? Neodpovedala som. O mnohých ľudí som počas svojho pôsobenia v meste prišla, pretože som na nich nemala čas, možno som aj zmenila správanie, pretože som chcela byť lojálna voči vedeniu a oni mali iný názor. V tom čase som len ťažko vedela skĺbiť súkromie a prácu. A možno som aj zle vyhodnotila, keď napísali, a sami chceli obnoviť spojenie. Podľa niektorých som klesla na spoločenskom rebríčku. Tak nech. Nedávno som dostala otázku, či robím aj čosi iné? A musím - mať ďalšie dve-tri roboty a ubehať sa s vyplazeným jazykom? Niekedy sa nestačím čudovať.

Učíme sa celý život a aj uplynulé štyri roky a niekoľko mesiacov vnímam ako jedno veľké učenie a ponaučenie. Ďakujem za túto príležitosť a možnosť, ktorú som po škole dostala. Možno niekto povie, že nie som vďačná, že som zradkyňa, lebo som odišla počas volebného obdobia, nie po ňom. Ale ja by som dopriala každému, nech si to ide vyskúšať - robiť to poctivo, naplno. Vďaka tomu všetkému som zistila, čo viem a čo, alebo ako, už nechcem robiť. Vždy rada stretnem profesionálov, s ktorými som spolupracovala a s ktorými sme kontakty neprerušili ani po mojom odchode. Mnohé som sa naučila a tieto skúsenosti sú pre mňa veľkým plusom do akejkoľvek ďalšej práce, a to nielen preto, že viem, čo napríklad funkcia hovorcu obnáša, a veľakrát ma prekvapí, ako (ne)fungujú tieto posty v iných samosprávach. Dospelosť je aj o tom, aj o priznávaní si svojich chýb, o hľadaní riešení, o ústretovosti, pochopení, konfrontácii, konštruktívnej kritike, priamosti, ráznosti, pokore. Ale o tom už je ďalšia, iná kapitola. Tak na ten dvadsiaty deviaty rok, na zdravie!