ČO ROBÍM, KEĎ TAK DLHO NEPÍŠEM?

Už dva týždne ma svrbí jazyk. A preto si prskám a hundrem popod nos. Tak aby to nikto nepočul. Už dva týždne ma svrbia prsty a preto si ich pchám do vreciek. Fúzujú do upratovania, doma i v Brne, nad klávesnicou dirigujú vety z anglických originálov vysokoškolských skrípt, ale na viac už sa nezmôžu. Už dva týždne ma svrbí v hlave. Možno mi tam vletela muška, taká malá zlatá, alebo vliezol nejaký chrobák. Najskôr som myslela, že je to povrchové, už som sa aj ostrihala. Ale nepomohlo. Problém bude závažnejší. A potom, keď už začnem písať, tak sa mi tie vety zdajú ploché. Plaché. Lacné. Pretože som to (len) Ja. A dnes, keď už sedíme so Sárou na Petrove, hľadíme na Malú Ameriku a na špičky topánok zbierame prach z chodníka, v Uličke Václava Havla - kde mi to náramne svedčí, pokiaľ som zamaskovaná slnečnými okuliarmi - to príde. Práve od nej. "Už dlho som nečítala nič z Tvojho života." Zasmejem sa a síce takmer nič do diaľky nevidím, i tak z tej blízkej diaľavy odvrátim zrak na Sáru a odpovedám, že "Veď ani nemám čas. Keď dopíšem veci do školy, som rada, že zaklapnem notebook a viac ho nevidím." Respektíve asi nasledujúcich šesť hodín spánku. Potom si ráno pustíme kulisu, obe napochytro odídeme do školy, a stretneme sa zase podvečer, keď ulíhame k masovému seriálu, len aby sme si nachvíľu resetovali mozgy. Občas nám večer spríjemní náhodilá udalosť, ako pred dvoma týždňami - teraz už bývalá spolubývajúca - ktorá prišla o štvrť na jednu z vonku. Ešte sme nespali, pretože v kúpeľni, ktorú máme hneď vedľa izby, hučala práčka. Tak táto ex-spolubývajúca si v kuchyni otvorila minerálku, počuli sme ju zasyčať, párkrát vygrgala abecedu a razom utekala cez pol bytu na záchod, kde tomu nasadila korunu. Jednoznačne uspávanka na dobrú noc. Schovali sme sa pod perinu a vybuchli do smiechu ako puberťáčky. Ako keby my sme boli najsvätejšie. Veď aj na psa občas príde mráz. Tu v Brne sa už ale otepľuje. Ľudia chodia vo flip flopoch, ako aj dnes jeden mladík v Ikei. A keď už som mala taký rozháraný deň, že som pre jeden sušiak, zrkadlo - aby sme konečne na seba videli, že v akých outfitoch vyrážame do nového dňa (a ako prvé si pred ním Sára vyskúša všetky rifle, a áno, sedia jej ako uliate!) - a dve grande capuccina nechala školu ladom a skladom, prišlo náhle prezretie! Že potrebujem konečne voľný, obyčajný deň. Bez mediálnych expertov, analytikov, bez všetkých tých výskumov, prepisovania rozhovorov od slova do slova a čítania Freuda, Adorna alebo kohokoľvek iného z Frankfurtskej školy! Že to potrebuje aj Táňa, s ktorou už máme naplánovaný piknik! A že to musíme plánovať, podľa diára, aby nám tam zrovna nehorel nejaký deadline. Ako rýchlo sme sa zacyklili. Prispôsobili. Nechali sa vcucnúť spotrebou a počítaním bodov, aby sme do konca semestra nejako vyšli. Častovali sme doktoranda, dôležitého ako sto koruna v tráve, rôznymi prirovnaniami typu "že jeho vlasy ani hrebeň či šampón nevideli" a pozastavili sa nad tým, ako nám Doktorand s Déčkom z Diplomovky môže kontrolovať každo-týždňové práce, nad ktorými potíme krv. Ale, na niekom sa cvičiť musí, to je jasné... Naposledy sme si takto schuti vyrazili na literárny kabaret, na ktorý som našla odkaz v univerzitnom systéme - okrem účastníkov, čitateľov, sme tam boli akurát ja, Sára, Táňa a dve slečny bakalárky. Išla som s cieľom uloviť reportáž. Hotový to underground, s trampskými pesničkami, karafou vína, klavírom a gitarou, umelcami z divadla i ezoterickými tetami. Navrch toho mi bola venovaná básnická zbierka Moje Brnéčko a ďalšia spomienka do albumu. K takej pribudne i štvrtková prednáška s našim "Deduškom", kde sme iba ja a Táňa, vedieme rozpravy nad českou literatúrou a kritizujeme - niečo z nás predsa len bude! Teraz už len dopísať tú metakritiku na komunistické dielo Měsíc nad sídlištěm (ktoré odporúčam už len pre ten samotný humor, aj keď ktovie, či som ho vôbec správne pochopila, pretože ja a poézia sme kamarátky iba do určitej miery hĺbavého zamyslenia). A tak už je snáď o niečo jasnejšie, prečo nestíham - keď už dopíšem niečo "akademické", tak prsty mi tŕpnu kŕčmi a hlava mi ide vybuchnúť, ako vždy keď zaspávam a spomeniem si, čo všetko nemám. Lebo ani o pol noci, ani po pol noci nie je vhodný čas ísť spať. Je to full time job. Preto, ak aj nejaká láska okolo mňa preletela, nevšimla som si ju. Iba to jedno upozornenie spred mesiaca, na Instagrame. Že ma začal sledovať. Že si pozrie aj tie "storky", keď mám čas nejakú pridať. Odvtedy nič. Jeden pohľad, keď som prášila koberec skôr, než som bežala na vlak do Brna. Škoda. Teraz už len zaťať zuby, vydržať. A možno príde aj kúzelník...

Už dva týždne som začínala písať a potom zase "backspace" až do úplného biela nepopísaného papiera. A teraz už som to dopísala. Lebo dnes mám voľný večer, s kakaom. Pre tých, ktorí by to zle chápali - nesťažujem si. Iba občas človeku, aj mne, aj hocikomu okolo mňa, dôjde šťava. Možno teraz tápeme a premýšľame, že čo s nami ďalej. Ale ešte nie sme dospelé dospeláčky. Môžeme si dovoliť urobiť chyby, otriasť sa z nich a ísť ďalej. Život vždy plynie ďalej. Som šťastná, som spokojná, usmievam sa a prijímam to, čo príde. Už dva týždne žujem aj menej žuvačiek pri písaní vecí do školy. Už aj v rádiu som sa spotila menej, keď som vysielala a opäť sa dostala do ovládania mixážneho pultu. Teraz je to dostatočne vysvetlené. Tak!