BABKY (BEZ) CUKRU

Každý rok chodieva Babka "Malá" nadšene za ich seniorský výbor, vo svojej rodnej obci, predávať koláče na obecné slávnosti. Samozrejme, nielen ona, ale k tomu ďalších desať nadšenkýň, ktoré rady na dôchodku vypekajú a majú vo výbore slovo k činu. Tento rok sa však ani jedna z nich tak nadšene nehlásila, javilo sa, že to ostane na babku samú, a tak som sa ponúkla ja. Sľúbila som jej, že jej pomôžem napiecť a pôjdem sa tam s ňou v tú sobotu postaviť a predávať. Využijem, kým mám opäť trochu voľného času a pritom strávim opäť čas s babkou, a vynahradím jej zanedbané. S prvou várkou - makových rožkov - sme začali vo štvrtok. Prvé však bolo nutné namlieť mak. Do štvrtku totižto nikto iný z rodiny nemal čas a sedemdesiatpäťročná babka už toho moc nenamelie, aj keby bola ako vitálna a cvičila aj desiatich Tibeťanov. Prišli sme k nej aj s bráchom, skôr v domnení, že budeme mať o to viac priestoru nenaháňať sa. Oliver ako spoločenské doplnenie, kým sa ešte nerozbehne jeho biochemický semester. Ale - Nenaplánuješ si! Babka ešte sedela v kuchyni za stolom, natierala si na chlieb bryndzovú nátierku a chlípala bylinkový čaj s citrónom. Aj mne hneď naliala do plnej šálky. Kým sme vstali od čaju, ubehla polhodina a zatiaľ čo u susedov sa už začali vyklepávať rezne na obed, my sme zháňali súčiastky k "mlýnku na mák", ktorý babka kúpila niekedy v šesťdesiatych v Prahe, keď tam pracovala. V predajni jej povedali, že kvalitný, vydrží storočie. Vydržal by, keby niekto za polstoročie nestratil z neho najdôležitejšiu pružinku. Z "mlýnku na mák" mi teda zatiaľ tiekol makový olej, nič sa nesypalo. Stála som nad mlynčekom a premýšľala, čo s tým. Babku však chvatne napadlo, že možno by nebolo odveci spojazdniť jej robota Eta 022, ktorý by to mohol namlieť. Ubehla nám už hodina a namletého sme mali za zrnko maku. Zavolala Olivera, aby jej odšroboval šejker na robot. Nešlo to ani mne, nieto jej, ale ani Oliverovi. Nato jej skrslo, že možno to treba ponoriť do horúcej vody, tak postavila vodu do hrnca. Oliver jej síce povedal, že to je dávno zapečené, akoby od cukru, a nepohneme tým, ale babka sa nedala odradiť. Medzitým som prišla na komplikovaný mechanizmus priťahovania a odťahovania šróbiku na rúčke mlynčeka a začala som sa potiť. Môžem zdvíhať aj osemkilové ketlebely, táto poctivá technika má svoju váhu. Striedala som ľavú a pravú, a babka s Oliverom ponárali šejker do prevarenej vody, snažili sa nahrievať, šrobovať zľava doprava i sprava doľava. Po hodine mordovania prišli na to, že im to nepôjde, navyše šejker v mieste, kde najviac tlačili, pukol. Za ten čas sa mi podarilo namlieť dvestopäťdesiat gramov maku. Potrebovali sme ešte dvakrát toľko. A babka sa chytila za hlavu, že treba obed variť. A tak som pokračovala v mletí, priťahovaní a odťahovaní, vážení a ona medzitým chystala zemiakovú polievku a cuketové placky. A až o pol druhej sme si sadli do jedálne, s horúcou kávou, že babka už si štvorčeky na makové rožky nakrája sama. Večer mi volala, že maku ostalo celkom dosť, nechá aj na piatkové pečenie. To som mala mlieť orechy. Opuchnuté palce som si večer natierala a masírovala, aby do rána nestvrdli. A pomyslela som si, že by na obed mohli byť aj orechové rezance. To som dlho nemala. Keďže sa až tak nevyplatilo ísť vo štvrtok skôr, v piatok ráno som sa nenáhlila, navyše ma ešte babka poslala na kravské mlieko, lebo to, čo mala, už sa jej nepozdávalo. A teda - na trávenie by boli tie koláče určite topka spomedzi ostatných. Mletie orechov išlo našťastie ľahšie, na to mala ľahší a novší mlynček, tomu však chýbala vrchná doštička, ktorá by tlačila orechy k valčeku s ostrím. Podala mi akýsi iný valček, že to našla a vraj to bude zaručene fungovať. Zadrhávalo to, ale mlelo. Základ! Namleté orechy som jej vysypala do veľkej misy, a keď zbadala koľko toho je, povedala, že si na obed uvaríme orechové tagliatelle. Sila myšlienky. Ďakujem! Toľko orechov som za posledné obdobie dobehla, pretože babka dbá o naše telesné i duševné zdravie a vlašské orechy sú pre ňu základ - veď iba na tom prežili jej židovskí rodičia, keď sa ukrývali v bunkri. Záviny už ťahala sama, aj cesto musela vypracovať ona - lebo na to ešte hmat nemám. Vraj mám ešte dosť času. Trpezlivosť.

Hoci som sa mala v sobotu tešiť na to, že si poobede povyrazím zase raz na jedno stretnutie rady starších, plných skúseností a odporúčaní do života, nechcelo sa mi, nemala som ten správny feeling. Navyše sa sťahovali mračná, bolo mi zima len pri otvorení okna a radary aplikácie mi ukazovali, že má poobede pekne pršať. Mali sme tam byť na druhú poobede. Zrovna na ten čas ukazovalo sedemmilimetrové zrážky. Čo už. Vyhrala som to ako vždy. Že sa nerozpustím som vedela, ale zima, zima, zima... Prišli sme tam, a prvé, čo som si všimla, bolo "Veľké zelené vajce", kde sa grilovalo. Trošku povrchná známka toho, že by to nemuselo byť úplne mdlé. A na naše prekvapenie, po tom, čo babke volali večer predtým, že či niečo pečie - a ona sa pochválila, čo sme spolu napiekli - sa pri stánku ich výboru zhrčilo naraz desať ďalších babiek, ktoré priniesli od mrežovníka, cez kapustníky, kašovníky, cuketové placky, zemiakové a krúpové baby, po strúhané koláče, moravské koláče, punčové rezy aj venčeky tety Jany. Vybalili sme všetok tovar, čo sme mali, babky ma postavili na mne určené miesto za výdajným stolom, poučili ma, že jeden koláč je za štyridsať centov a aby sa im to lepšie počítalo, tak za tri určili predajnú cenu jedno celé euro. Dívam sa na babku, že kde sa zrazu vzalo toľko predajkýň, nadšenkýň, cítila som sa tam zbytočná, do počtu a v duchu si premietala, čo by som stihla doma, keby som tu nemusela mrznúť. Na druhú stranu som to sľúbila. A sľuby sú od toho, aby sa plnili. A rozčuľovala som sa zbytočne, lebo aj tak by som si tým nepomohla. Babka len mávla rukou, nahla sa ku mne a povedala mi, že uvidím zachvíľu, koľko ich tam ostane. Lenže panie dôchodkyne nemysleli na to, že potrebujú aspoň aký taký budget do kasičky na vydávanie. Babka ma vyslala do krčmy rozmeniť päťdesiatku. Premýšľala som, čo si tam také kúpiť a tváriť sa nenápadne, uhrala som to na horúci čaj s medom, ale pani krčmárka ihneď pochopila, že prečo sa tasím s tým veľkým oranžovým poukazom. Tak až taká nenápadná som nebola. Asi tak ako tí "grillmani" z Big Green Apple, čo prechádzali popred koláčový stánok do kulturáku a zase naspäť, a pritom celý čas hľadeli nad koláče. A tak som ich v tom nechala, dívala sa na nich tiež a smiala sa. Čo iné som mohla, keď ľudia radšej ako na daždi budú sedieť na kultúrnych vložkách vnútri, v teple Domu kultúry. Vedľa nás začali rozkladať stánok s oblátkami, tureckým medom a pelendrekmi nejakí Moraváci, približne v mojom veku, ktorí z kufra auta postupne vytiahli aj kočík a zo sedačky tak polročného chlapca, ktorému vzadu za stánkom šejkrovala mladá mamička sušené mlieko. A ľudí stále nikde. Popíjala som už i ja druhý čaj s medom. Pretože babka niekam zmizla. A ostala som tam napospas tým ostatným. Vedľa mňa stála vysoká "Erdek babka" v červenej bunde, za osemdesiat eur, ktorú dostala od manžela na Vianoce a taká je dobrá, že až, lebo jej vôbec nie je zima. A teta Jana, babkina švagriná, len gúľala očami. Keď ju prišla pozdraviť známa z mesta, opýtala sa, kto je to dievča, čo tu stojí a čo sa k nej tak má. Či to patrí k nej. Patrí. Som ich. Síce nie vnučka. Som Ankina. Ale akoby som bola ich. Takže som ich. Pani sa viac nepýtala. Do toho ešte pani z MNV doniesla lístky na slávnostný guláš. Tak sme tam ostali stáť tri. Sudičky nad cukrkandlom. Niektoré z nich sa išli len na chvíľu pozrieť na kultúrny program. Iné na kávu, zohriať sa. Ale bez cukru, aby vydržali aj dnes tak ako včera spievať v krčme do desiatej večer. Ale len tu, v dedine, kam by sa oni hrabali do mesta, aby tam ešte vnúčatá postretali. A už ich nebolo. Ani tej mojej babky už hodnú chvíľu. Až sa zrazu objavila s hrsťou mincí, perom a lístkom, kde odškrtávala mená. Účastníkov zájazdu. Jednodňové kúpanie seniorských párov (i nepárov) v termáloch. Kto bol na vážkach, či ísť a či neísť, babka poznala odpoveď. Vypýtala si sáčok na peniaze a pokračovala ďalej. Po chvíli sa tam objavila pani Helena. V kroji, ktorý si sama ušila. Aj vyšila. Aj tú fertuchu, čo na tom mala. Prišla s pohárom vína. Ani jej nechutilo, ale pila ho. Položila si rečnícku otázku, že načo ho pije. Povedala som jej, že keď ho nechce, tak nech ho nepije a niekam vyleje. Zbystrila, vraj mám pravdu, obrátila sa a víno na ex vyliala do kríkov za nami. Pálava jej nechutí, to keby bolo iné! Vrátila sa aj pani v červenej bunde, udýchaná, že môže ísť niekto ďalší na guláš. Aj by ochutnala ako dezert niečo z toho, čo nepiekla ona - veď aj tak tú babu, čo doniesla, nakoniec piekol jej chlap, a čo sa ona bude zakaždým (!) - no ale nemôže, lebo doktorka jej namerala päť gramov cukru navyše, a už jej zakázala rovno ďalších desať potravín či jedál, ktoré by mala vynechať. Spomenula taktiež október - mesiac úcty k starším, a to, že na to v obci úplne - totálne doslova "prdia" a to sa ich generácia toľkého zaslúžila. Skromne som sa vyjadrila, že ak si sťažuje na to, že im to nemá kto zorganizovať, tak nech si to v rámci seniorského výboru usporiadajú oni, iba medzi sebou a pripravia si to tak, ako to budú chcieť. Po tom zhrozene vražednom pohľade som sa videla ohádzaná zopár zvyšnými koláčmi - akože oni sami sebe? No to určite! V tom prípade, načo sa rozčuľovať? Nie je to len o októbri, nie je to ani len o tom posedení s vínom, vodou, koláčmi, sviečkovou a ľudovými piesňami. Prezieravo som sa už akýchkoľvek ďalších komentárov stránila. Úkosom pohľadu som tak sledovala grilovací stan, v ktorom sa skutočne nenápadne pozerali do nášho stanu, usmievali sa ako slniečka na hnoji. Aj pršať pomaly prestávalo a cez mraky sa predierali lúče slnka. Zákonitosti. Ľudia z Domu kultúry sa začali hemžiť popri stánkoch, kupovali veľké héliové balóny, ktoré ešte pár dní vydržia, z krčmy vychádzali s kríglami desiatky a aj naše koláče mizli závratnou rýchlosťou. Trikrát tri. Najčastejšia kombinácia - aby mali aj sladké, aj slané. Lebo život je sladko-slaný. Polarita. Chlapci zo stánku nabrali odvahu. Teda len ten jeden, starší, čo sa prišiel opýtať na moje meno - pre toho mladšieho. Čerstvo dospelého. Ak mi vraj nevadí vekový rozdiel, lebo on si myslel, že mám najviac sedemnásť. A pocit ženy. Ale na zajačikov fakt - zatiaľ - nie som. Škoda, že sa neopýtal ten starší, pre seba, pomyslela som si vo svojom skromnom duchu. A ani nesladím. Tie koláče boli totiž poriadne sladké, ušlo sa mi aj závinov, aj milovaných makových rožkov. A v tých bolo cukru dosť - päť gramov krát dva v každom, ešte aj navrchu.