ALELUJA, ALELUJA, ALELUJA

Trikrát sláva na pozemský život. Na starý rok. A aj ten Nový, čo ešte len príde. Už toľkokrát som sa chystala niečo napísať. Pršalo, snežilo, mrholilo, aj slnko zasvietilo. A nič. Iba stres, nabitý program pendlovaním na trase Púchov - Brno (nesťažujem si, vybrala som si to sama, ale tretí mesiac už som vstávaním o pol piatej ráno bola vlastne naprogramovaná, takže som mechanicky prechádzala nástupišťami, vlakmi a nevnímala svet navôkol), a jednou esejou za druhou - raz v slovenčine, inokedy v angličtine, a tiež roznášaním bohato naložených tanierov, úsmevov aj napriek tomu, že Ti niekto ide vynadať za príliš veľkú porciu obeda na tanieri, ale aj pochváli za tip na exkluzívnu pochúťku. A potom toľkokrát som nemala ani chuť niečo dopísať, pretože ma demotivovalo mnoho iných vecí, ktoré síce napohľad vyzerali byť definitívne, a nakoniec neboli - či už v dobrom, alebo zlom. Pretože istotu nemám nikdy. Ani teraz. Ako asi každý, i ja verím, že Nový rok bude lepší než ten predchádzajúci. Ale v čom? Čo Ťa má stretnúť, to Ťa neminie, ničomu sa nevyhneš, či to príde za rok, dva, alebo hneď zajtra. Baránok Boží sníma hriechy sveta. Aj tie naše. Nech už považujem za hriech čokoľvek, čo bolo nad môj rámec - i v tieto dni. Ako som sa zapovedala, po minulom roku, svoj sľub voči sebe som nedodržala - a to som ani toľko nepiekla, ale nedalo sa. Už tretí sviatok vianočný som iba sedela s tanierom medovníkom pred sebou, na jednej strane zúfalá z toho, že ešte stále nemám vyriešený projekt diplomovky, upravenú dvadsaťstranovú esej do angličtiny. Hlavne, že stíham prečítať všetky knihy od Ježiška, no nie? A potom skončili sviatky, začal môj osobný pôst a konečne prišla úľava - že môžem odovzdať aj ten viackrát oplakaný projekt - a úspešne! Už som si nemusela robiť výčitky, že na ďalší deň "ruka hore" a vypotiť zo seba uplynulé sviatky kvôli tým zvyškom, na tanieri, v kalendári, v hlave. Robím si miesto na nové - zážitky, prežitky, spomienky, a napokon i vedomosti, veď prichádza ďalší míľnik v živote. A ako niečo prichádza, tak i to staré, vypovedané, prežité, dotiahnuté do konca alebo zametené pod koberec, odovzdané i predebatované, odchádza. Lenže nebilancujem, nič sa neuzatvára, kruh sa stále točí. Vari som aj vďaka tej neplánovanej pauze v písaní zabudla písať. Uvedomujem si, že počiatočná pointa zanikla už niekde nazačiatku, byť tento text nie je dlhý a ani nebude. Moje črevo sa zrejme za ten čas zúžilo, keďže žalúdok sa roztiahol. Má to na seba nejaký vplyv? Ono, sú aj texty bez pointy, dokonca som medzi tým vymetaním tanierov s medovníkmi aj jednu takú poviedku čítala, od Ballu, v názve "bez pointy", ale samozrejme, nejakú predsa len mala. V prvom rade aspoň zámer osloviť čitateľa, už to je pointa. Tak možno predsa len sa v tomto rozháranom texte niečo nájde. Podobný zmysel budem hľadať i ja, bez rozdielu okolností, ale zmysel treba mať vždy - inak by to samozrejme, nedávalo žiaden zmysel. Alebo význam, to bude asi vhodnejšie synonymum. Slovné hračky. V kuchyni (v reštike, kde brigádujem) mi kuchár s pomocnou kuchárkou povedali, že nerozumejú mojim spisovateľským výrazom. Ako keby nejaké také extra výrazy existovali. A to som len zhodnotila, že je to na tanieri naaranžované naozaj ako fair trade jedlo, veď varíme z čerstvých a domácich surovín. Ale už som si zvykla, že mi občas niekto nerozumie, veď mám s tým ešte problém i ja sama. Skutkovou podstatou celého napísaného však je, a to sa nechcem opakovať, že je koniec roka a i v rámci zakončovania semestra píšem toto celé, hoci je to len sled myšlienok, skoro apollinairovské pásmo. Prežehnám sa v kostole po skončení omše, keď dopremýšľam nad týmto všetkým, čo som tu teraz vyťukala a pritom mi pri máčaní si prstov vo svätenej vode vypadne z vrecka lístok. Potom ho zdvihnem, je na ňom napísané Juraj, meno, ktoré som si vylosovala v tradičných lístočkoch na Luciu. Zdvihnem ho, skrkvám a vyhodím do - možno - posvätenej popolnice pri kostole. Aleluja, zahlaholí niekto za mnou, že už omša skončila a hor sa domov, do tepla, k rodine, a v mojom prípade k tanieru s medovníkmi, ešte môžem sviatkovať a potom hor sa na disciplinovanosť - veď to mi ide.